• ABOUT
  • PRINT
  • PRAISE
  • SUBSCRIBE
  • OPENINGS
  • SUBMISSIONS
  • CONTACT
The Missing Slate - For the discerning reader
  • HOME
  • Magazine
  • In This Issue
  • Literature
    • Billy Luck
      Billy Luck
    • To the Depths
      To the Depths
    • Dearly Departed
      Dearly Departed
    • Fiction
    • Poetry
  • Arts AND Culture
    • Tramontane
      Tramontane
    • Blade Runner 2049
      Blade Runner 2049
    • Loving Vincent
      Loving Vincent
    • The Critics
      • FILM
      • BOOKS
      • TELEVISION
    • SPOTLIGHT
    • SPECIAL FEATURES
  • ESSAYS
    • A SHEvolution is Coming in Saudi Arabia
      A SHEvolution is Coming in Saudi Arabia
    • Paxi: A New Business Empowering Women in Pakistan
      Paxi: A New Business Empowering Women in Pakistan
    • Nature and Self
      Nature and Self
    • ARTICLES
    • COMMENTARY
    • Narrative Nonfiction
  • CONTESTS
    • Pushcart Prize 2017 Nominations
      Pushcart Prize 2017 Nominations
    • Pushcart Prize 2016 Nominations
      Pushcart Prize 2016 Nominations
    • Pushcart Prize 2015 Nominations
      Pushcart Prize 2015 Nominations
    • PUSHCART 2013
    • PUSHCART 2014
Fiction, LiteratureNovember 27, 2015

Mramorová bledosť

 Pin the tail, or kill the cat (diptych), by Rabeya Jalil. Image courtesy ArtChowk Gallery

Pin the tail, or kill the cat (diptych), by Rabeya Jalil. Image courtesy ArtChowk Gallery

By Michal Hvorecký

Click here to read this excerpt in English

Keď sa Martin o tri hodiny zobudil, America už mala za sebou gýčovo malebné hornorakúske dediny aj plavebné komory Aschach a Ottensheim. V Linzi sa na riečnom kilometri 2 135 práve začal pristávací manéver. Ospanlivý vyzrel z okna a uvidel lodníka, ako hodil ponad hlavu lano. Kapitán ešte raz skrútil elektronické kormidlo. Loď sa blížila k mólu, jemne prirazila ku kovu a upevnili ju k pontónu. Vypli sa hlavné motory a už bežali len pomocné agregáty, ktoré udržovali v chode klimatizáciu, elektrinu a vodný okruh.

Beztvárna obloha farbou pripomínala papier pokrytý čiernou vrstvou sadzí. Na hladine sa odrážali rôznofarebné svetlá z Galérie moderného umenia Lentos. Hranaté múzeum pôsobivo menilo farby. Neďaleko sedeli na vode čierne kačice s hlavami zapichnutými do pŕs.

Martin si pri raňajkách nesadol spolu s Monou, aby nepôsobili nápadne. V reštaurácii vládol ruch a kakofónia štrngotajúceho riadu, strojov na espresso a rozhovorov. Raňajky sa skladali z podobných zložiek ako deň predtým, doplnených o špecialitu dňa. Z varnej konvice sa ozývalo ľahké hvízdanie a melodické vzdychanie. Deborah mu obšírne rozprávala o svojich šiestich vnučkách, ktoré žijú na šiestich rôznych miestach. Prikyvoval, kedy sa len dalo a rýchlo raňajkoval vločky s mliekom.

„Nehovorte? Naozaj? Excelentné!“ trepal. „Viete to tak pekne podať! Musíte mať skvelú rodinu. Ďakujem vám, že ste sa so mnou podelili o svoje skúsenosti.“

Dúfal, že sa ho pani na nič konkrétne nespýta, lebo nemal šajnu, o čom celý čas hovorila. Pred deviatou už stál vonku a zdravil pasažierov. V malom Linzi turisti nepotrebovali autobusy, presúvali sa pešo.

„Vitajte v Rakúsku, milí priatelia. Ako vidíte, naša cesta sa sľubne rozbieha. Mimochodom, toto je Austria, nie Australia! Nezabudnite ochutnať slávnu lineckú tortu, jedinú na svete, ktorej bola venovaná opereta. Dnes nás opäť čaká dlhšia chôdza, ale verte mi, nebudete ľutovať. Zveziete sa aj električkou, čiže vyskúšate mestskú hromadnú dopravu. Znova sa rozdelíme do skupín. Ssprievodkyne sa už na vás tešia.“

Martin neveril vlastným ušiam. Mona si mužov na palube omotávala okolo prsta. Skôr by ho tešilo, keby turisti chválili jeho, i keď priznával, že zatiaľ veľmi nemali za čo – takto sa ešte v práci nikdy dosiaľ neflákal.

„Herzlich willkommen! Welcome to Linz!“ zvolali spoločne tri Rakúšanky oblečené v krojoch, s čipkovanými čepcami na hlavách, v zelených sukniach a bielych blúzkach s odznakom turistického zväzu. V rukách držali farebné zástavky. K barokovému stĺpu svätej Trojice museli Američania prejsť osemsto metrov pešo, preto sa celý čas ozývali sťažnosti. Mona už poznala po mene viac pasažierov ako on. Učila sa rýchlo, zvládla odkukávanie menoviek a očarúvala starčekov, keď ich oslovovala vlastnými menami.

„Hi, Arthur! Hello John. Good morning, sir!“ volala. „Želám vám pekný deň! No, pane, musím uznať, že dnes ráno vyzeráte výborne.“

„Vaša kamarátka je úžasná, Martin. Mali by ste ju prijať!“ povedal John Stansky. „Je to vyslovený talent,“ pridal sa Jeffrey Rose. „A fantasticky tancuje!“

„Ešte je priskoro hodnotiť, ale zdá sa, že je nadaná. No ja o tom nerozhodujem, len sa jej pokúsim ísť príkladom a pomáhať jej. Musí sa ešte veľa učiť. Firma má odborníkov, výber robia skúsení profesionáli,“ uhýbal Martin.

„Mona, ak by ste potrebovali odporúčanie, dajte vedieť, napíšem do Chicaga!“ zakončil Jeffrey.

„Ďakujem vám, ste očarujúci!“ zalichotila mu.

Martin neveril vlastným ušiam. Mona si mužov na palube omotávala okolo prsta. Skôr by ho tešilo, keby turisti chválili jeho, i keď priznával, že zatiaľ veľmi nemali za čo – takto sa ešte v práci nikdy dosiaľ neflákal. Bál sa, že ak Mona zostane na palube dlhšie, tak mu cestujúcich doslova ukradne.

Skupina sa roztiahla a postupovala k mostu, kde zabočila doľava. Popri Američanoch sa tmolili ilegálne predavačky suvenírov, ktoré ponúkali mapy mesta aj predražené brožúry s panoramatickými fotkami. Väčšinou sa im aj darilo čo-to predať. Oproti cez cestu stál literárny dom Adalberta Stiftera. Plagát s mesačným programom Martinovi pripomenul jeho predchádzajúcu kariéru. Koľko kníh za ten čas, čo strávil na lodiach, mohol preložiť? Akých nových autorov predstaviť, ktoré príbehy sprostredkovať? V uplynulých mesiacoch v kajute po nociach tajne prekladal. No prišla Mona a ku Calvinovej knihe sa vôbec nedostal.

V slúchadlách mu znel výklad sprievodkyne. Mal ju kontrolovať, či na niečo dôležité nezabudla. Žena nadávala na modernú architektúru a súčasné umenie. Väčšina Američanov to kvitovala. Martin zaťal zuby a nepovedal nič, nesmel. Rakúskych sprievodcov zrejme školili v nenávisti. Či už Thomas Bernhard, Erwin Wurm alebo Franz West, všetko zvozili pod čiernu zem.

Linz kedysi Kelti pokrstili na Lentiu, čo znamenalo ohyb rieky, ale aj lipu. Pozoroval stavby z románskej doby, gotiky, ale predovšetkým baroka. Najradšej by sa šiel pozrieť na aktuálnu výstavu do centra Ars Electronica na opačnej strane Dunaja, nemal však dostatok času. Skupina pokračovala po Landstrasse a z pohľadov miestnych sa dalo vyčítať, že Američanov nevidia radi, no potrebovali ich peniaze. Po hodine prechádzky sa Martin postavil pred skupinu a spoločne so sprievodkyňami Američankám rozdal kópie receptu na lineckú tortu, ktorý si stiahol z webu. Takéto drobnosti mu získavali potrebné body, hoci vedel, že väčšina z nich papier ihneď stratí alebo naň zabudne. Ani nevedel, či sa z tých mandlí, marmelády, škorice, klinčekov, muškátového orecha, masla, vajíčka a soli skutočne dá upiecť koláč.

„V lineckej torte nájdete všetko, čo baroková kuchyňa považovala za chutné a cenné. Len správny pomer surovín ich premení na zdarný výsledok. Dámy, neváhajte si tento suvenír z Linzu zobrať aj so sebou domov do Ameriky. Nemusíte sa báť dátumu spotreby. Znalci tvrdia, že čím dlhšie si torta poleží, tým je chutnejšia!“

Skupina si šla pozrieť výstavu dunajských fotografií v Uršulínskom dvore, kde im premietli aj krátky dokumentárny film o histórii mesta. Martin ostal vonku. Vybavoval telefonáty na ďalší deň. Počas plavby sa vždy nachádzal o deň vpredu. Kým loď ešte stála v Regensburgu, on už dolaďoval program v Passau, v Linzi zasa riešil Viedeň a tak ďalej. Keď skončil, zahľadel sa ponad Most Nibelungov na päťsto metrov vysoký kopec Pöstlingberg. Na vyhliadku sa dalo vyviezť najstrmšou koľajovou dráhou v Európe. Kúpil skupinový lístok a pri pohľade na Dunaj si spomenul na Karla Maya, ktorý sa roku 1902 zdržiaval v Linzi. Spisovateľ býval v hoteli U Červeného raka, kde sa pohádal s fotografom Adolfom Nunwarzom. Portrétista vyhodil stojeden negatívov Karla Maya do Dunaja, tak ako Martin Monine peniaze.

Pri nastupovaní do električky dohliadol na pasažierov. Samí bieli. Firma urputne odmietala Afroameričanov. Za celú kariéru Martin zažil iba dvoch a ten, kto dopustil, aby sa ocitli na palube, skončil na dlažbe. Z prieskumov však jednoznačne vychádzalo, že bieli si ich na dovolenke neželajú a prezident Barack Obama na tom postoji nič nezmenil. Šuškalo sa, že v telefonickom centre absolvovali pracovníčky špeciálne školenia, na ktorých sa učili s istotou rozpoznávať prízvuk. Veľa zavážilo aj miesto, odkiaľ záujemcovia volali – cestovka mala USA zmapované do najmenších detailov a rasa predstavovala jedno z kľúčových kritérií. Zájazdy sa objednávali najmä cez telemarketing a keď nastalo podozrenie, že volajú Afroameričania, oznámilo sa im, že na palube už nezostali voľné miesta. Ich domácnosti nedostávali ani reklamné katalógy, ktoré firma tlačila na tony a vnucovala ich celým bielym Spojeným štátom. „Nás nezaujíma, kto to je, nás zaujíma, koľko zaplatí,“ znelo heslo marketiérov z ADC, ale výnimky jestvovali.

Zvažoval, či sa na rasistickej firemnej stratégiii v nových pomeroch niečo zmení. Tak ako s knižným trhom, aj s cestovným biznisom a s firmou American Danube Cruises to išlo v uplynulých dvoch rokoch dolu vodou. Pre hospodársku krízu ADC zrušila mnoho turistických trás, viaceré lode naneurčito odstavili do holandských dokov, pretože ich nenaplnili cestujúcimi, počet lodníkov obmedzili, odišla barová kapela, masér a kúzelník. Aj na tvorbu programu Martinovi zostalo menej peňazí ako v minulosti. Napriek tomu mal dojem, že plavba zatiaľ prebieha prekvapivo pokojne – ak nepočítal Monu. Skupina sa po hodine vrátila z výletu.

„Dnešná prechádzka dala iste zabrať aj najzdatnejším z vás. No som presvedčený, že excelentný obed vám spoľahlivo dodá energiu. Ochutnáte rakúsku špecialitu tafelspitz, hovädziu špičku varenú v zeleninovom vývare so zemiakmi a zeleninou, ktorú náš šéfkuchár Suang podáva s jablkovým chrenom. Kto má chuť, môže si dať aj spätzle, čiže miestne cestovinové halušky so syrom. Dobrú chuť a poobede ma nájdete pri pulte ADC. Naše milé sprievodkyne vás naučili základy nemčiny, preto sa s nimi rozlúčme!“

„Auf Wiedersehen!“ zvolali turisti a znelo to ako Off Wilder Stan.

Ľudia nastupovali na loď a na perách im žiarili úsmevy. Už sa na palube zorientovali, spoznali vymoženosti a naplno ich využívali.

„Willkommen home! Good Nachmitag überall! Hallo hallo, have a schöne day!“ zdravil kapitán.

„Ďakujeme, áno, tu sme doma!“ odpovedali Američania.

Pred Martinom sa potom rozplývali nad krásou hornorakúskej metropoly. Všetko im pripadalo „awesome“, úžasné a Martinovou úlohou bolo, aby sa to v najbližších dňoch zmenilo na excelentné.

Celé poobedie stál pri firemnom pulte.

„Čo sa dá vidieť v Mauthausene – je to tam pekné?“ spýtal sa Jonathan.

„To je bývalý koncentračný tábor neďaleko Linzu. Zahynulo v ňom asi tristotisíc ľudí.“

„Naozaj? Za komunizmu?“

„Nie, za nacizmu.“

„Stalin bol sviňa, ja som to vždy hovoril.“

„Prosím vás, počuli ste o Anne Frankovej? Písala si denník…“

„To je dievča z posádky?“

„Nie.“

„Prepustili ju, chúďa…?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

Pri nastupovaní do električky dohliadol na pasažierov. Samí bieli. Firma urputne odmietala Afroameričanov. Za celú kariéru Martin zažil iba dvoch a ten, kto dopustil, aby sa ocitli na palube, skončil na dlažbe.

Martin iba pritakal a venoval sa ďalším záujemcom, pretože by sa neovládol. Dotazy nemali konca kraja. Ľudia sa rozptýlili do ulíc, šli do galérie Lentos na aktuálnu výstavu nemeckého expresionizmu, pomodliť sa do kostola alebo na nákupy. Martin im zakresľoval do máp trasy, potvrdzoval otváracie hodiny, dával tipy na dobré obchody. O štvrtej zamieril späť do kajuty. Našiel v nej Monu s knihou v ruke.

„Ahoj. Čo robíš?“

„Čítam Harryho Pottera.“

„Odkiaľ ho máš?“

„Z palubnej knižnice.“

„Ktorý je to diel?“

„Čo ja viem?“

„Akože nevieš? Veď ich je viac.“

„Fakt? To som netušila.“

„Je ich aspoň sedem. Alebo osem. Možno ich bude ešte viac. Niektoré série po smrti pôvodného autora píšu ďalší. Rozvíjajú sa do nekonečna. Duna. Súmrak. Pán prsteňov.“

Zatúžil po nej, po jej prsiach, stehnách a teplých bokoch. Chytil ju za ruku. Vyzval ju, aby mu rozprávala o sebe, reagovala však opäť vyhýbavo. Chcel ju pobozkať, no prerušilo ho klopanie na dvere. To sa stávalo zriedkavo. Kolegovia ho nechávali na pokoji. Ak ho niekto súrne potreboval, zavolal do kajuty alebo na mobil.

„Martin, otvor!“

Spoznal hlas prvého dôstojníka, Maďara Tamása. Vyskočil z postele, trocha sa upravil a pootvoril dvere.

„Čo sa deje? Príď neskôr. Mám návštevu!“

„Všetko som to videl,“ vyhŕkol Tamás, bledý ako stena. „Všetko!“

„Čo sa stalo?“

„Pusť ma ďalej, prosím ťa.“

Tamásov hlas sa z rázneho zmenil na prosebný. Vysokú postavu sa snažil držať spriama. Na riekach pracoval dvadsať rokov a často mal na pleciach veľkú zodpovednosť. Tvár mu skrivila hrôza.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Martin.

Tamás odvrátil pohľad a odhrnul si spotené vlasy z čela. Pokročil kúsok do kajuty.

„Je to veľmi zlé… smrť!“

„Kto? Arthur Breisky? Ja som to tušil… Vedel som to od začiatku, keď som ho v Mníchove uvidel!“

Rozpamätal sa na všetko, čo treba urobiť v prípade úmrtia. Čakali ho nechutné papierovačky. Ak by turista zomrel už alebo až na letisku, v Mníchove alebo v Bukurešti, dostala by ho na starosť letecká spoločnosť, čo bolo elegantné riešenie. Lenže všade inde v Európe za telo zodpovedala ADC, čiže Martin Roy. Ľutoval úbohého starca.

„Nie. Pán Breisky je v poriadku. Pred chvíľou som ho videl v bare aj s kyslíkovou maskou.“

„Tak potom kto? Nerozumiem…“

„Zrejme bol spáchaný zločin.“

„Niečo ukradli?“

Hotelový manažér raz zmizol s tringeltmi pre celú posádku, so šesťtisíc dolármi. Dvaja kuchári vykradli v Passau lodný trezor a nikdy sa ich nepodarilo chytiť, ušli do Južnej Ameriky.

„Toto je horšie. Ide o jednu ženu z posádky – Venera! Bude lepšie, ak to uvidíš na vlastné oči.“

„Čože? Venera? Tá pekná Rumunka? To nie je možné! Ešte včera…“ zapojila sa Mona.

Sedela s vlasmi prilepenými na tvár a oči jej od strachu vyliezali z jamiek. Zbierala sponky z postele a zmätene sa upravovala.

„Vy dvaja sa nepoznáte,“ utrúsil Martin. „Mona. Toto je Tamás Király. Tamás, moja kamarátka Mona.“

Štyridsaťročný štíhly Maďar pochádzal zo slovenskej Salky, z dediny na pravom brehu Ipľa. Znamenite znášal únavu a ovládal štyri jazyky. Prekypoval energiou a pracoval spoľahlivo. Ako starý mládenec nemal starosti o rodinu. Dôstojnícky zárobok mu zabezpečoval veľmi slušné živobytie, obliekal sa však trochu lajdácky. Každý deň pracoval od pol siedmej ráno, navštevoval dodávateľov a dohliadal na dodávku tovarov či nafty aj na manažment lode.

„Najprv mi povedz, čo sa stalo!“ vyzval ho Martin.

„Asi ju zavraždili…“

„Prosím?“

„Idem s vami!“ vyhlásila Mona.

Martin nemal priestor na skutočný beh, ale aj tak sa hnal, s boľavou nohou svižne prechádzal chodbami podpalubia. Mihol sa popri kajutách vyplnených vzdychaním a nekonečnými rozhovormi o peniazoch, ktoré všetkých oddeľovali od šťastia. Na konci chodby sa zhromaždil menší dav. Martin dychčal, akoby dobehol maratón. Lodníci ustúpili, aby mohol vojsť, čo ho prekvapilo, pretože zvyčajne sa musel prebíjať lakťami.

„Telo našli vnútri, úplne v rohu, za poslednou práčkou,“ povedal naveľa strojník Dragan. Na zbabelca nevyzeral.

Hrôzu, ktorú Martin uvidel, si predtým nevedel predstaviť ani v najdesivejšej fantázii. Zohavená postava ležala celkom ľahostajná k rozruchu ostatných. Nahá žena vyzerala ako obeť, no zároveň aj ako nemá svedkyňa zločinu. Ktosi ju podrobil hroznej mäsiarčine. Najukrutnejšie ju dopichali na bruchu a dorezali jej tvár. Medzi dvoma nádychmi sa tu skončil život, ktorý sa ešte ani poriadne nezačal. Potlačil vlnu nevoľnosti a rozhliadol sa okolo seba.

„Rozumieš tomu? Ako ju podľa teba zavraždili?“ opýtal sa Tamás.

„Čo ja viem? Nie som detektív,“ odsekol Martin.

„Ale študoval si…“

„Áno, taliansky jazyk a literatúru…“

Ukázal na tržné rany. Venera stratila veľa krvi. Martinovi pred očami do dlážky vsakovala lepkavá zrazenina. Mŕtvi nemajú súkromie, nanajvýš sa dá dúfať, že sa k nim správajú s istou úctou. Zdalo sa mu neslušné, že on, cudzí človek, necudne zíza na nahé dievča.

„Nikdy som nezažil nič takéto“, vyjachtal Martin a dotkol sa Venerinej ruky, v ktorej ešte zostali zvyšky ľudského tepla. „Pozriete sa niekto spolu so mnou, koľkokrát ju vrah zasiahol?“

Tamás sa predklonil a osvietil telo baterkou.

„Zdá sa, že aspoň sedemkrát, no zrejme už prvý úder bol smrteľný.“

„Stalo sa to najviac pred hodinou. Je to evidentný zločin, musíme okamžite zavolať políciu!“ zvolal Martin.

„Nie!“ odpovedal rázne Atanasiu, ktorý stál zrazu rovno za ním. „Nikto sa volať nebude. Jej to už nepomôže. A nás by to zničilo.“

„Stala sa tu vražda! Priznajte sa! Kto to bol?“ zreval Martin a rozhliadol sa.

„Mohol to byť aj niekto z pasažierov…“ odvrkla Loredana.

„Pochybujem… Hovorte, kto je za tým!?“

Nenasledovala reakcia. Martin prešiel skúmavým pohľadom po tvárach okolostojacich. Muži a ženy sa v jedálni večne smiali z plného hrdla, ale teraz mlčali. Jeden z nich zrejme vedel o vražde omnoho viac ako ostatní. Alebo jedna.

„V prvom rade si daj pohov,“ odsekol Atanasiu. „Kto si, aby si tu kládol otázky? Mohol si to spáchať rovnako ako hocikto iný. Na tejto lodi velím ja.“

„Prepáč, ale toto presahuje tvoje právomoci. Jedine polícia by…“

„To mi hovoríš ty, ktorý tu máš čierneho pasažiera? Zdvihnem telefón a o tri minúty sa vraciaš do Bratislavy! Chceš? Stačí povedať!“

Atanasiu Prunea sa postavil pred skupinu.

„Firma si vyšetrovanie neželá. Všetci to dobre poznáme. Loď by tu musela zopár dní zostať, cesta by sa prerušila, prípadne by sa mohlo ísť ďalej autobusmi, ale bolo by to hrozne drahé, hotely, reštauračná strava, a tak ďalej. A to nehovorím o katastrofálnych ratingoch. Predstav si, že si zaplatíš luxusnú loď a potom ťa vozia maďarskými busmi. Veneru sme mali radi, bolo to dobré dievča. No polícia jej život nevráti. Vyriešime to sami. Nie sme nováčikovia. America si nesmie dovoliť zlyhať.“

Omráčený Martin povedal:

„Absolútne nesúhlasím, ale rešpektujem tvoje rozhodnutie. Ty si kapitán.“

„A ty si len zasraný tour manažér, jeden zo sto, tak buď ticho, neskáč mi do reči a počúvaj, pretože som ešte neskončil. Ak zistím, kto to bol, tak mu to nedarujem. Telo však musí preč. Venera nemá zmluvu, mohla byť dnes v noci hocikde. Rodina nemá nárok na odškodné a nikto z pasažierov sa o tom nesmie dozvedieť. Chicago má dosť vlastných starostí. Podľa príkazu zhora musíme túto sezónu ignorovať aj vysokú a nízku vodu, čo je na hrane zákona, a jednoducho sa treba iba plaviť a makať. Cesta pokračuje ako predtým. Komu sa nepáči, môže vystúpiť. Rozumeli ste?“

Jeho hlas znel výhražne. Pred niekoľkými dňami by mu ani nenapadlo hovoriť s Martinom takto. Očividne si vychutnával strach, ktorý šíril.

„Áno, dobre hovorí, presne! Je to tak!“ prekrikovali sa hlasy.

Martin nemohol postoju kolegov uveriť. No nesmel preskočiť ani jeden stupeň firemnej hierarchie, nieto viaceré. Urobil pár krokov dozadu, aby lepšie obsiahol celok scény. Pokúsil sa upokojiť dych a usporiadať si myšlienky. Rumunky sa modlili. Netušil, že ich vychovali v náboženskom duchu, ich správanie zväčša svedčilo skôr o opaku.

„Možno ju napadol, alebo napadli od chrbta a omráčili. Potom ju dopichali. Zrejme veľkým nožom z kuchyne, rany sú hlboké a široké. Keby sme tak mali zbraň…“

„Prehľadali sme to tu. Nič sa nenašlo,“ odvetil Tamás.

„Počul niekto niečo? Kto ju videl naposledy?“

Nik neodpovedal. Martin Venerou trochu pohol, aby sa na obeť pozrel z druhej strany. Ramená mŕtvoly klesli dopredu a ten malátny pohyb pripomínal život. Za chrbtom sa ozvali výkriky. Aj kapitán sa prekrižoval. Venerina krása sa nestratila, iba zmenila. Najväčšmi desila mramorová bledosť pokožky. Pri kútiku úst zaschla biela, penovitá hrudka, azda práve niečo zjedla alebo vyvrátila. Utrel jej peru.

„Mala tá chudera sestru alebo brata?“ opýtal sa.

„Nie. Nech je k nej boh milostivý,“ prosila Loredana.

Skúmal telo a srdce mu opäť bilo pravidelne. Zohavené črty dievčiny pôsobili strašidelne, zostal z nich len neforemný odtlačok ľudskej tváre znetvorenej smrteľným zápasom. Z ktoréhokoľvek uhla posudzoval veci, zakaždým prišiel k jedinému uspokojujúcemu záveru – môže sa spoľahnúť iba na to, čo teraz vidí okolo seba.

„Ešte dve dôležité veci. Po prvé, o telo sa v noci postará Martin. A po druhé, uvoľnilo sa miesto v práčovni. Ak má Mona záujem, môže nastúpiť. V opačnom prípade bude opustí loď. Vvyhlasujem krízový režim. Nijaké návštevy, nijaké extra voľno, posilnené služby.“

„Prijímam,“ oznámila Mona a Martin na ňu neveriacky zízal.

„Myslíš to vážne?“ opýtal sa jej.

„Aj tak som si zháňala prácu…“

Snažila sa pôsobiť sebaisto, ale Martin si všimol, aká je nervózna.

„Teraz poďme do jedálne,“ zvolal kapitán. „Pozývam na rozlúčkový drink na počesť našej kamarátky Venery.“

Martin vedel, že Atanasiu hodlá celú záležitosť vybaviť rýchlo, aby sa čo najskôr mohol uchýliť do kajuty a vypiť si. Zamieril za ostatnými. Na ceste temnými chodbami ho sprevádzala záhadná sila, zradná a ťažká ako prikrývka zo sivej hmly, ktorá sa dvíha z rieky a postupne sa zhmotňuje. Zlo prišlo z neznáma, zasadlo na loď a zovrelo ju v objatí.

V kantíne Monu zoznámil so zvyškom posádky.

„Veril som, že sa naskytne vhodnejšia príležitosť,“ povedal, „ale veci sa vyvinuli takto. Toto je naša nová kolegyňa.“

Jeden za druhým sa s Monou zoznámili všetci. Muži na nej mohli oči nechať. Závistlivé pohľady ostatných chlapov prebúdzali v Martinovi mužskú márnivosť. Vyzliekacie pohľady Mone neprekážali, ani ich slovník a dvojzmyselné reči či gestá.

„Všetkým nám je cťou!“ povedal Tamás.

Spolu s ostatnými Martin čoskoro zvolal: „Na Veneru! Česť jej pamiatke! Úprimnú sústrasť. Nech odpočíva v pokoji.“

„Na našu slečnu riaditeľku, Chairwoman of Housekeeping! ADC jej ďakuje,“ doplnil absurdne Atanasiu.

„Bola jednou z mojich najlepších klientok!“ zaťal Dragan, rozrehotal sa a definitívne pokazil akú-takú pietnosť chvíle.

Chlapi si našli miesta na sedenie, ušúľali si cigarety a fajčili ich až po uslinené končeky. Krátili si čas tým, že sa navzájom ohovárali, smiešnym spôsobom proti sebe intrigovali a snívali svoje sny.

„Všimol si niekto na Venerinom správaní niečo zvláštne? Bála sa niečoho? Mala starosti?“ opýtal sa Martin posádky.

Odhalenie pravdy by si vyžadovalo omnoho viac času než polhodinu, ktorú strávil na mieste činu, a celkom iné znalosti, než akými disponoval.

„Nie, nepovedala by som,“ odvetila Loredana. „Mala hrozne veľa práce… ako my všetci.“

„Kto videl Veneru posledný?“ naliehal Matin, ale videl, že ostatní už o téme nechceli hovoriť. „Stalo sa to za bieleho dňa! Niekto predsa musel byť nablízku. Prečo tu nie sú všetci?“

„Zajtra. Zajtra sa o tom porozprávame. Teraz si všetci potrebujeme aspoň trochu oddýchnuť,“ uzavrel kapitán.

Kto z týchto blízkych, a predsa cudzích ľudí bol schopný spáchať zločin? Ostril na tváre. Tiesnilo sa tam asi tridsať členov posádky. Ženy ihneď vylúčil. Kapitána a Tamása takisto.

Venerina krása sa nestratila, iba zmenila. Najväčšmi desila mramorová bledosť pokožky.

V jedálni večne ktosi žúroval. Prebiehala tam permanentná oslava, ale teraz sa párty skončila. V deň výplaty sa muži niekedy nahodili do oblekov, ktoré za uplynulý rok pokradli pasažierom. K Mone pristúpil strojník Dragan, hlavou jej kývol na pozdrav a dal jej bozk na líce. Fet z jeho zásob kolegom často zvyšoval výdrž. Odjakživa na lodi díloval. Mal svoje vlastné trasy s háčkom aj koksom, hlavne zo Srbska do Nemecka, ale aj z Rumunska do Bratislavy a do Viedne. Keď sa opil, bľabotal, vyvreskoval, robil čokoľvek, aby sa stal stredobodom pozornosti. Málokedy vychádzal na denné svetlo a priveľa fetoval.

Suang oznámil, že na prípravu večere zostáva už len hodina, a odviedol svoj tím.

„Pamätáte sa, ako sa minule Atanasiu ožral v Russe a nevedel trafiť naspäť na loď? Vtedy sme šli pred polnocou do prístavu a …“ spustil Tamás silene veselým tónom.

Ďalšia sága o žúre, ktorý sa nikdy nekonal. Tamásovo rozprávanie by hravo dokončil: ožrali sa, hľadali Atanasia po celom Russe a objavili ho v bordeli pri brehu, kde sa mu nepostavil, a kde zaspal poležiačky na prostitútke, ktorá vyvreskovala na celý dom, a napokon ho z nej museli dvaja dávať dole.

„Poďme odtiaľto!“ pošepkal Martin Mone.

„Počkaj ešte!“ zavolal naňho kapitán.

Martin ustrnul. Atanasiu sa k nemu nahol a povedal mu do ucha:

„O štvrtej ráno, keď sa loď pohne…“

Prikývol. Vrátil sa do kajuty a všetkého mal plné zuby.

„Čo si robila poobede? Kde si bola?“

„Prečo?“

„Chcem to vedieť. Čo sa dialo, kým som bol preč. S kým si hovorila?“

„Ležala som v posteli a čítala Pottera.“

„Na ktorej si strane?“

„Na stodvadsiatej.“

Chytil zväzok do ruky, chvíľu v ňom listoval a hodil hrubiznú knihu do rohu. Ľutoval, že román nepozná a nemohol si jej slová overiť. Ľahol si na svoju stranu postele a nezažmúril oka. Chcel spať, ale mozog mu pracoval na plné obrátky. Mona ho znova opantala, hoci sa tomu bránil. Pribrzdi sa, hovoril si.

O štvrtej vstal a vykonal, čo mu Atanasiu prikázal. Venera mu pripadala ťažká, veľmi ťažká, ani nie tak telesnou váhou, ale váhou toho, čo s ňou musel urobiť. Zdalo sa mu, že je to ten najťažší človek na svete. Párkrát sa mu na klzkej nočnej palube pošmykli nohy. Kráčal zoširoka a v miernom predklone, raz veľa nechýbalo a bol by spadol. S každým krokom vážila viac. Kŕče v prstoch ho donútili povoliť zovretie. Nepravidelne odfukoval, chvíľami zastával a oddychoval. Keď telo prehodil cez zadnú palubu, obklopila ho nepreniknuteľná temnota. Zaznel špľachot, keď mŕtvola spadla a niekoľko vystreknutých kvapiek mu pofŕkalo hruď. Prúd Veneru uchvátil, dvakrát sa v igelite pod vodou obrátila, prudko klesala a zmizla mu z očí.

 

Born 1976 in Bratislava, Slovakia, Michal Hvorecký is the author of seven books of fiction that have been translated into five languages (German, Italian, Czech, Bulgarian and Polish). He studied art history in Nitra and was a fellow at the International Writing Program at the University of Iowa. He works at the Goethe Institute in Bratislava and is a contributor on culture and politics to various daily papers and magazines in Slovakia and Germany. He lives with his family in Bratislava.

Tags

fictionMichal HvoreckýRabeya JalilSlovak

Share on

  • Facebook
  • Twitter
  • Pinterest
  • Google +
  • LinkedIn
  • Email
Previous articleAscension II
Next articleA Marble Paleness

You may also like

Billy Luck

To the Depths

Dearly Departed

Ad

In the Magazine

A Word from the Editor

Don’t cry like a girl. Be a (wo)man.

Why holding up the women in our lives can help build a nation, in place of tearing it down.

Literature

This House is an African House

"This house is an African house./ This your body is an African woman’s body..." By Kadija Sesay.

Literature

Shoots

"Sapling legs bend smoothly, power foot in place,/ her back, parallel to solid ground,/ makes her torso a table of support..." By Kadija Sesay.

Literature

A Dry Season Doctor in West Africa

"She presses her toes together. I will never marry, she says. Jamais dans cette vie! Where can I find a man like you?" By...

In the Issue

Property of a Sorceress

"She died under mango trees, under kola nut/ and avocado trees, her nose pressed to their roots,/ her hands buried in dead leaves, her...

Literature

What Took Us to War

"What took us to war has again begun,/ and what took us to war/ has opened its wide mouth/ again to confuse us." By...

Literature

Sometimes, I Close My Eyes

"sometimes, this is the way of the world,/ the simple, ordinary world, where things are/ sometimes too ordinary to matter. Sometimes,/ I close my...

Literature

Quarter to War

"The footfalls fading from the streets/ The trees departing from the avenues/ The sweat evaporating from the skin..." By Jumoke Verissimo.

Literature

Transgendered

"Lagos is a chronicle of liquid geographies/ Swimming on every tongue..." By Jumoke Verissimo.

Fiction

Sketches of my Mother

"The mother of my memories was elegant. She would not step out of the house without her trademark red lipstick and perfect hair. She...

Fiction

The Way of Meat

"Every day—any day—any one of us could be picked out for any reason, and we would be... We’d part like hair, pushing into the...

Fiction

Between Two Worlds

"Ursula spotted the three black students immediately. Everyone did. They could not be missed because they kept to themselves and apart from the rest...."...

Essays

Talking Gender

"In fact it is often through the uninformed use of such words that language becomes a tool in perpetuating sexism and violence against women...

Essays

Unmasking Female Circumcision

"Though the origins of the practice are unknown, many medical historians believe that FGM dates back to at least 2,000 years." Gimel Samera looks...

Essays

Not Just A Phase

"...in the workplace, a person can practically be forced out of their job by discrimination, taking numerous days off for fear of their physical...

Essays

The Birth of Bigotry

"The psychology of prejudice demands that we are each our own moral police". Maria Amir on the roots of bigotry and intolerance.

Fiction

The Score

"The person on the floor was unmistakeably dead. It looked like a woman; she couldn’t be sure yet..." By Hawa Jande Golakai.

More Stories

trickery

“i’ve taken to unpicking mirrors…/ i’ve stuffed your tourist dolls/ into the magician’s hat.” Poem of the Week (January 7), by Iain Britton.

Back to top
One last love letter...

April 24, 2021

It has taken us some time and patience to come to this decision. TMS would not have seen the success that it did without our readers and the tireless team that ran the magazine for the better part of eight years.

But… all good things must come to an end, especially when we look at the ever-expanding art and literary landscape in Pakistan, the country of the magazine’s birth.

We are amazed and proud of what the next generation of creators are working with, the themes they are featuring, and their inclusivity in the diversity of voices they are publishing. When TMS began, this was the world we envisioned…

Though the magazine has closed and our submissions shuttered, this website will remain open for the foreseeable future as an archive of the great work we published and the astounding collection of diverse voices we were privileged to feature.

If, however, someone is interested in picking up the baton, please email Maryam Piracha, the editor, at [email protected].

Farewell, fam! It’s been quite a ride.

Read previous post:
Spotlight Translator: Annie McDermott

Annie talks to Constance A. Dunn about the limitations of using a computer to translate fiction, the rhythm and beauty...

Close