„Rozumieš tomu? Ako ju podľa teba zavraždili?“ opýtal sa Tamás.
„Čo ja viem? Nie som detektÃv,“ odsekol Martin.
„Ale študoval si…“
„Ãno, taliansky jazyk a literatúru…“
Ukázal na tržné rany. Venera stratila veľa krvi. Martinovi pred oÄami do dlážky vsakovala lepkavá zrazenina. MÅ•tvi nemajú súkromie, nanajvýš sa dá dúfaÅ¥, že sa k nim správajú s istou úctou. Zdalo sa mu nesluÅ¡né, že on, cudzà Älovek, necudne zÃza na nahé dievÄa.
„Nikdy som nezažil niÄ takéto“, vyjachtal Martin a dotkol sa Venerinej ruky, v ktorej eÅ¡te zostali zvyÅ¡ky ľudského tepla. „Pozriete sa niekto spolu so mnou, koľkokrát ju vrah zasiahol?“
Tamás sa predklonil a osvietil telo baterkou.
„Zdá sa, že aspoň sedemkrát, no zrejme už prvý úder bol smrteľný.“
„Stalo sa to najviac pred hodinou. Je to evidentný zloÄin, musÃme okamžite zavolaÅ¥ polÃciu!“ zvolal Martin.
„Nie!“ odpovedal rázne Atanasiu, ktorý stál zrazu rovno za nÃm. „Nikto sa volaÅ¥ nebude. Jej to už nepomôže. A nás by to zniÄilo.“
„Stala sa tu vražda! Priznajte sa! Kto to bol?“ zreval Martin a rozhliadol sa.
„Mohol to byť aj niekto z pasažierov…“ odvrkla Loredana.
„Pochybujem… Hovorte, kto je za tým!?“
Nenasledovala reakcia. Martin preÅ¡iel skúmavým pohľadom po tvárach okolostojacich. Muži a ženy sa v jedálni veÄne smiali z plného hrdla, ale teraz mlÄali. Jeden z nich zrejme vedel o vražde omnoho viac ako ostatnÃ. Alebo jedna.
„V prvom rade si daj pohov,“ odsekol Atanasiu. „Kto si, aby si tu kládol otázky? Mohol si to spáchaÅ¥ rovnako ako hocikto iný. Na tejto lodi velÃm ja.“
„PrepáÄ, ale toto presahuje tvoje právomoci. Jedine polÃcia by…“
„To mi hovorÃÅ¡ ty, ktorý tu máš Äierneho pasažiera? Zdvihnem telefón a o tri minúty sa vraciaÅ¡ do Bratislavy! ChceÅ¡? StaÄà povedaÅ¥!“
Atanasiu Prunea sa postavil pred skupinu.
„Firma si vyÅ¡etrovanie neželá. VÅ¡etci to dobre poznáme. LoÄ by tu musela zopár dnà zostaÅ¥, cesta by sa preruÅ¡ila, prÃpadne by sa mohlo ÃsÅ¥ Äalej autobusmi, ale bolo by to hrozne drahé, hotely, reÅ¡tauraÄná strava, a tak Äalej. A to nehovorÃm o katastrofálnych ratingoch. Predstav si, že si zaplatÃÅ¡ luxusnú loÄ a potom Å¥a vozia maÄarskými busmi. Veneru sme mali radi, bolo to dobré dievÄa. No polÃcia jej život nevráti. VyrieÅ¡ime to sami. Nie sme nováÄikovia. America si nesmie dovoliÅ¥ zlyhaÅ¥.“
OmráÄený Martin povedal:
„Absolútne nesúhlasÃm, ale reÅ¡pektujem tvoje rozhodnutie. Ty si kapitán.“
„A ty si len zasraný tour manažér, jeden zo sto, tak buÄ ticho, neskÃ¡Ä mi do reÄi a poÄúvaj, pretože som eÅ¡te neskonÄil. Ak zistÃm, kto to bol, tak mu to nedarujem. Telo vÅ¡ak musà preÄ. Venera nemá zmluvu, mohla byÅ¥ dnes v noci hocikde. Rodina nemá nárok na odÅ¡kodné a nikto z pasažierov sa o tom nesmie dozvedieÅ¥. Chicago má dosÅ¥ vlastných starostÃ. Podľa prÃkazu zhora musÃme túto sezónu ignorovaÅ¥ aj vysokú a nÃzku vodu, Äo je na hrane zákona, a jednoducho sa treba iba plaviÅ¥ a makaÅ¥. Cesta pokraÄuje ako predtým. Komu sa nepáÄi, môže vystúpiÅ¥. Rozumeli ste?“
Jeho hlas znel výhražne. Pred niekoľkými dňami by mu ani nenapadlo hovoriÅ¥ s Martinom takto. OÄividne si vychutnával strach, ktorý Å¡Ãril.
„Ãno, dobre hovorÃ, presne! Je to tak!“ prekrikovali sa hlasy.
Martin nemohol postoju kolegov uveriÅ¥. No nesmel preskoÄiÅ¥ ani jeden stupeň firemnej hierarchie, nieto viaceré. Urobil pár krokov dozadu, aby lepÅ¡ie obsiahol celok scény. Pokúsil sa upokojiÅ¥ dych a usporiadaÅ¥ si myÅ¡lienky. Rumunky sa modlili. NetuÅ¡il, že ich vychovali v náboženskom duchu, ich správanie zväÄÅ¡a svedÄilo skôr o opaku.
„Možno ju napadol, alebo napadli od chrbta a omráÄili. Potom ju dopichali. Zrejme veľkým nožom z kuchyne, rany sú hlboké a široké. Keby sme tak mali zbraň…“
„Prehľadali sme to tu. NiÄ sa nenaÅ¡lo,“ odvetil Tamás.
„PoÄul niekto nieÄo? Kto ju videl naposledy?“
Nik neodpovedal. Martin Venerou trochu pohol, aby sa na obeÅ¥ pozrel z druhej strany. Ramená mÅ•tvoly klesli dopredu a ten malátny pohyb pripomÃnal život. Za chrbtom sa ozvali výkriky. Aj kapitán sa prekrižoval. Venerina krása sa nestratila, iba zmenila. NajväÄÅ¡mi desila mramorová bledosÅ¥ pokožky. Pri kútiku úst zaschla biela, penovitá hrudka, azda práve nieÄo zjedla alebo vyvrátila. Utrel jej peru.
„Mala tá chudera sestru alebo brata?“ opýtal sa.
„Nie. Nech je k nej boh milostivý,“ prosila Loredana.
Skúmal telo a srdce mu opäť bilo pravidelne. Zohavené Ärty dievÄiny pôsobili straÅ¡idelne, zostal z nich len neforemný odtlaÄok ľudskej tváre znetvorenej smrteľným zápasom. Z ktoréhokoľvek uhla posudzoval veci, zakaždým priÅ¡iel k jedinému uspokojujúcemu záveru – môže sa spoľahnúť iba na to, Äo teraz vidà okolo seba.
„EÅ¡te dve dôležité veci. Po prvé, o telo sa v noci postará Martin. A po druhé, uvoľnilo sa miesto v práÄovni. Ak má Mona záujem, môže nastúpiÅ¥. V opaÄnom prÃpade bude opustà loÄ. Vvyhlasujem krÃzový režim. Nijaké návÅ¡tevy, nijaké extra voľno, posilnené služby.“
„PrijÃmam,“ oznámila Mona a Martin na ňu neveriacky zÃzal.
„MyslÃÅ¡ to vážne?“ opýtal sa jej.
„Aj tak som si zháňala prácu…“
Snažila sa pôsobiť sebaisto, ale Martin si všimol, aká je nervózna.
„Teraz poÄme do jedálne,“ zvolal kapitán. „Pozývam na rozlúÄkový drink na poÄesÅ¥ naÅ¡ej kamarátky Venery.“
Martin vedel, že Atanasiu hodlá celú záležitosÅ¥ vybaviÅ¥ rýchlo, aby sa Äo najskôr mohol uchýliÅ¥ do kajuty a vypiÅ¥ si. Zamieril za ostatnými. Na ceste temnými chodbami ho sprevádzala záhadná sila, zradná a Å¥ažká ako prikrývka zo sivej hmly, ktorá sa dvÃha z rieky a postupne sa zhmotňuje. Zlo priÅ¡lo z neznáma, zasadlo na loÄ a zovrelo ju v objatÃ.
V kantÃne Monu zoznámil so zvyÅ¡kom posádky.
„Veril som, že sa naskytne vhodnejÅ¡ia prÃležitosÅ¥,“ povedal, „ale veci sa vyvinuli takto. Toto je naÅ¡a nová kolegyňa.“
Jeden za druhým sa s Monou zoznámili vÅ¡etci. Muži na nej mohli oÄi nechaÅ¥. Závistlivé pohľady ostatných chlapov prebúdzali v Martinovi mužskú márnivosÅ¥. Vyzliekacie pohľady Mone neprekážali, ani ich slovnÃk a dvojzmyselné reÄi Äi gestá.
„Všetkým nám je cťou!“ povedal Tamás.
Spolu s ostatnými Martin Äoskoro zvolal: „Na Veneru! ÄŒesÅ¥ jej pamiatke! Úprimnú sústrasÅ¥. Nech odpoÄÃva v pokoji.“
„Na naÅ¡u sleÄnu riaditeľku, Chairwoman of Housekeeping! ADC jej Äakuje,“ doplnil absurdne Atanasiu.
„Bola jednou z mojich najlepÅ¡Ãch klientok!“ zaÅ¥al Dragan, rozrehotal sa a definitÃvne pokazil akú-takú pietnosÅ¥ chvÃle.
Chlapi si naÅ¡li miesta na sedenie, ušúľali si cigarety a fajÄili ich až po uslinené konÄeky. Krátili si Äas tým, že sa navzájom ohovárali, smieÅ¡nym spôsobom proti sebe intrigovali a snÃvali svoje sny.
„VÅ¡imol si niekto na Venerinom správanà nieÄo zvláštne? Bála sa nieÄoho? Mala starosti?“ opýtal sa Martin posádky.
Odhalenie pravdy by si vyžadovalo omnoho viac Äasu než polhodinu, ktorú strávil na mieste Äinu, a celkom iné znalosti, než akými disponoval.
„Nie, nepovedala by som,“ odvetila Loredana. „Mala hrozne veľa práce… ako my všetci.“
„Kto videl Veneru posledný?“ naliehal Matin, ale videl, že ostatnà už o téme nechceli hovoriÅ¥. „Stalo sa to za bieleho dňa! Niekto predsa musel byÅ¥ nablÃzku. PreÄo tu nie sú vÅ¡etci?“
„Zajtra. Zajtra sa o tom porozprávame. Teraz si všetci potrebujeme aspoň trochu oddýchnuť,“ uzavrel kapitán.
Kto z týchto blÃzkych, a predsa cudzÃch ľudà bol schopný spáchaÅ¥ zloÄin? Ostril na tváre. Tiesnilo sa tam asi tridsaÅ¥ Älenov posádky. Ženy ihneÄ vylúÄil. Kapitána a Tamása takisto.
V jedálni veÄne ktosi žúroval. Prebiehala tam permanentná oslava, ale teraz sa párty skonÄila. V deň výplaty sa muži niekedy nahodili do oblekov, ktoré za uplynulý rok pokradli pasažierom. K Mone pristúpil strojnÃk Dragan, hlavou jej kývol na pozdrav a dal jej bozk na lÃce. Fet z jeho zásob kolegom Äasto zvyÅ¡oval výdrž. Odjakživa na lodi dÃloval. Mal svoje vlastné trasy s háÄkom aj koksom, hlavne zo Srbska do Nemecka, ale aj z Rumunska do Bratislavy a do Viedne. KeÄ sa opil, bľabotal, vyvreskoval, robil Äokoľvek, aby sa stal stredobodom pozornosti. Málokedy vychádzal na denné svetlo a priveľa fetoval.
Suang oznámil, že na prÃpravu veÄere zostáva už len hodina, a odviedol svoj tÃm.
„Pamätáte sa, ako sa minule Atanasiu ožral v Russe a nevedel trafiÅ¥ naspäť na loÄ? Vtedy sme Å¡li pred polnocou do prÃstavu a …“ spustil Tamás silene veselým tónom.
ÄŽalÅ¡ia sága o žúre, ktorý sa nikdy nekonal. Tamásovo rozprávanie by hravo dokonÄil: ožrali sa, hľadali Atanasia po celom Russe a objavili ho v bordeli pri brehu, kde sa mu nepostavil, a kde zaspal poležiaÄky na prostitútke, ktorá vyvreskovala na celý dom, a napokon ho z nej museli dvaja dávaÅ¥ dole.
„PoÄme odtiaľto!“ poÅ¡epkal Martin Mone.
„PoÄkaj eÅ¡te!“ zavolal naňho kapitán.
Martin ustrnul. Atanasiu sa k nemu nahol a povedal mu do ucha:
„O Å¡tvrtej ráno, keÄ sa loÄ pohne…“
Prikývol. Vrátil sa do kajuty a všetkého mal plné zuby.
„Čo si robila poobede? Kde si bola?“
„PreÄo?“
„Chcem to vedieÅ¥. ÄŒo sa dialo, kým som bol preÄ. S kým si hovorila?“
„Ležala som v posteli a ÄÃtala Pottera.“
„Na ktorej si strane?“
„Na stodvadsiatej.“
Chytil zväzok do ruky, chvÃľu v ňom listoval a hodil hrubiznú knihu do rohu. Ľutoval, že román nepozná a nemohol si jej slová overiÅ¥. Ľahol si na svoju stranu postele a nezažmúril oka. Chcel spaÅ¥, ale mozog mu pracoval na plné obrátky. Mona ho znova opantala, hoci sa tomu bránil. Pribrzdi sa, hovoril si.
O Å¡tvrtej vstal a vykonal, Äo mu Atanasiu prikázal. Venera mu pripadala Å¥ažká, veľmi Å¥ažká, ani nie tak telesnou váhou, ale váhou toho, Äo s ňou musel urobiÅ¥. Zdalo sa mu, že je to ten najÅ¥ažšà Älovek na svete. Párkrát sa mu na klzkej noÄnej palube poÅ¡mykli nohy. KráÄal zoÅ¡iroka a v miernom predklone, raz veľa nechýbalo a bol by spadol. S každým krokom vážila viac. KÅ•Äe v prstoch ho donútili povoliÅ¥ zovretie. Nepravidelne odfukoval, chvÃľami zastával a oddychoval. KeÄ telo prehodil cez zadnú palubu, obklopila ho nepreniknuteľná temnota. Zaznel Å¡pľachot, keÄ mÅ•tvola spadla a niekoľko vystreknutých kvapiek mu pofÅ•kalo hruÄ. Prúd Veneru uchvátil, dvakrát sa v igelite pod vodou obrátila, prudko klesala a zmizla mu z oÄÃ.
Born 1976 in Bratislava, Slovakia, Michal Hvorecký is the author of seven books of fiction that have been translated into five languages (German, Italian, Czech, Bulgarian and Polish). He studied art history in Nitra and was a fellow at the International Writing Program at the University of Iowa. He works at the Goethe Institute in Bratislava and is a contributor on culture and politics to various daily papers and magazines in Slovakia and Germany. He lives with his family in Bratislava.