By Michal Hvorecký
Click here to read this excerpt in English
KeÄ sa Martin o tri hodiny zobudil, America už mala za sebou gýÄovo malebné hornorakúske dediny aj plavebné komory Aschach a Ottensheim. V Linzi sa na rieÄnom kilometri 2 135 práve zaÄal pristávacà manéver. Ospanlivý vyzrel z okna a uvidel lodnÃka, ako hodil ponad hlavu lano. Kapitán eÅ¡te raz skrútil elektronické kormidlo. LoÄ sa blÞila k mólu, jemne prirazila ku kovu a upevnili ju k pontónu. Vypli sa hlavné motory a už bežali len pomocné agregáty, ktoré udržovali v chode klimatizáciu, elektrinu a vodný okruh.
Beztvárna obloha farbou pripomÃnala papier pokrytý Äiernou vrstvou sadzÃ. Na hladine sa odrážali rôznofarebné svetlá z Galérie moderného umenia Lentos. Hranaté múzeum pôsobivo menilo farby. NeÄaleko sedeli na vode Äierne kaÄice s hlavami zapichnutými do pÅ•s.
Martin si pri raňajkách nesadol spolu s Monou, aby nepôsobili nápadne. V reÅ¡taurácii vládol ruch a kakofónia Å¡trngotajúceho riadu, strojov na espresso a rozhovorov. Raňajky sa skladali z podobných zložiek ako deň predtým, doplnených o špecialitu dňa. Z varnej konvice sa ozývalo ľahké hvÃzdanie a melodické vzdychanie. Deborah mu obÅ¡Ãrne rozprávala o svojich Å¡iestich vnuÄkách, ktoré žijú na Å¡iestich rôznych miestach. Prikyvoval, kedy sa len dalo a rýchlo raňajkoval vloÄky s mliekom.
„Nehovorte? Naozaj? Excelentné!“ trepal. „Viete to tak pekne podaÅ¥! MusÃte maÅ¥ skvelú rodinu. ÄŽakujem vám, že ste sa so mnou podelili o svoje skúsenosti.“
Dúfal, že sa ho pani na niÄ konkrétne nespýta, lebo nemal Å¡ajnu, o Äom celý Äas hovorila. Pred deviatou už stál vonku a zdravil pasažierov. V malom Linzi turisti nepotrebovali autobusy, presúvali sa peÅ¡o.
„Vitajte v Rakúsku, milà priatelia. Ako vidÃte, naÅ¡a cesta sa sľubne rozbieha. Mimochodom, toto je Austria, nie Australia! Nezabudnite ochutnaÅ¥ slávnu lineckú tortu, jedinú na svete, ktorej bola venovaná opereta. Dnes nás opäť Äaká dlhÅ¡ia chôdza, ale verte mi, nebudete ľutovaÅ¥. Zveziete sa aj elektriÄkou, Äiže vyskúšate mestskú hromadnú dopravu. Znova sa rozdelÃme do skupÃn. Ssprievodkyne sa už na vás teÅ¡ia.“
„Herzlich willkommen! Welcome to Linz!“ zvolali spoloÄne tri Rakúšanky obleÄené v krojoch, s Äipkovanými Äepcami na hlavách, v zelených sukniach a bielych blúzkach s odznakom turistického zväzu. V rukách držali farebné zástavky. K barokovému stĺpu svätej Trojice museli AmeriÄania prejsÅ¥ osemsto metrov peÅ¡o, preto sa celý Äas ozývali sÅ¥ažnosti. Mona už poznala po mene viac pasažierov ako on. UÄila sa rýchlo, zvládla odkukávanie menoviek a oÄarúvala starÄekov, keÄ ich oslovovala vlastnými menami.
„Hi, Arthur! Hello John. Good morning, sir!“ volala. „Želám vám pekný deň! No, pane, musÃm uznaÅ¥, že dnes ráno vyzeráte výborne.“
„Vaša kamarátka je úžasná, Martin. Mali by ste ju prijať!“ povedal John Stansky. „Je to vyslovený talent,“ pridal sa Jeffrey Rose. „A fantasticky tancuje!“
„EÅ¡te je priskoro hodnotiÅ¥, ale zdá sa, že je nadaná. No ja o tom nerozhodujem, len sa jej pokúsim ÃsÅ¥ prÃkladom a pomáhaÅ¥ jej. Musà sa eÅ¡te veľa uÄiÅ¥. Firma má odbornÃkov, výber robia skúsenà profesionáli,“ uhýbal Martin.
„Mona, ak by ste potrebovali odporúÄanie, dajte vedieÅ¥, napÃÅ¡em do Chicaga!“ zakonÄil Jeffrey.
„Ďakujem vám, ste oÄarujúci!“ zalichotila mu.
Martin neveril vlastným uÅ¡iam. Mona si mužov na palube omotávala okolo prsta. Skôr by ho teÅ¡ilo, keby turisti chválili jeho, i keÄ priznával, že zatiaľ veľmi nemali za Äo – takto sa eÅ¡te v práci nikdy dosiaľ neflákal. Bál sa, že ak Mona zostane na palube dlhÅ¡ie, tak mu cestujúcich doslova ukradne.
Skupina sa roztiahla a postupovala k mostu, kde zaboÄila doľava. Popri AmeriÄanoch sa tmolili ilegálne predavaÄky suvenÃrov, ktoré ponúkali mapy mesta aj predražené brožúry s panoramatickými fotkami. VäÄÅ¡inou sa im aj darilo Äo-to predaÅ¥. Oproti cez cestu stál literárny dom Adalberta Stiftera. Plagát s mesaÄným programom Martinovi pripomenul jeho predchádzajúcu kariéru. Koľko knÃh za ten Äas, Äo strávil na lodiach, mohol preložiÅ¥? Akých nových autorov predstaviÅ¥, ktoré prÃbehy sprostredkovaÅ¥? V uplynulých mesiacoch v kajute po nociach tajne prekladal. No priÅ¡la Mona a ku Calvinovej knihe sa vôbec nedostal.
V slúchadlách mu znel výklad sprievodkyne. Mal ju kontrolovaÅ¥, Äi na nieÄo dôležité nezabudla. Žena nadávala na modernú architektúru a súÄasné umenie. VäÄÅ¡ina AmeriÄanov to kvitovala. Martin zaÅ¥al zuby a nepovedal niÄ, nesmel. Rakúskych sprievodcov zrejme Å¡kolili v nenávisti. ÄŒi už Thomas Bernhard, Erwin Wurm alebo Franz West, vÅ¡etko zvozili pod Äiernu zem.
Linz kedysi Kelti pokrstili na Lentiu, Äo znamenalo ohyb rieky, ale aj lipu. Pozoroval stavby z románskej doby, gotiky, ale predovÅ¡etkým baroka. NajradÅ¡ej by sa Å¡iel pozrieÅ¥ na aktuálnu výstavu do centra Ars Electronica na opaÄnej strane Dunaja, nemal vÅ¡ak dostatok Äasu. Skupina pokraÄovala po Landstrasse a z pohľadov miestnych sa dalo vyÄÃtaÅ¥, že AmeriÄanov nevidia radi, no potrebovali ich peniaze. Po hodine prechádzky sa Martin postavil pred skupinu a spoloÄne so sprievodkyňami AmeriÄankám rozdal kópie receptu na lineckú tortu, ktorý si stiahol z webu. Takéto drobnosti mu zÃskavali potrebné body, hoci vedel, že väÄÅ¡ina z nich papier ihneÄ stratà alebo naň zabudne. Ani nevedel, Äi sa z tých mandlÃ, marmelády, Å¡korice, klinÄekov, muÅ¡kátového orecha, masla, vajÃÄka a soli skutoÄne dá upiecÅ¥ koláÄ.
„V lineckej torte nájdete vÅ¡etko, Äo baroková kuchyňa považovala za chutné a cenné. Len správny pomer surovÃn ich premenà na zdarný výsledok. Dámy, neváhajte si tento suvenÃr z Linzu zobraÅ¥ aj so sebou domov do Ameriky. NemusÃte sa báť dátumu spotreby. Znalci tvrdia, že ÄÃm dlhÅ¡ie si torta poležÃ, tým je chutnejÅ¡ia!“
Skupina si Å¡la pozrieÅ¥ výstavu dunajských fotografià v UrÅ¡ulÃnskom dvore, kde im premietli aj krátky dokumentárny film o histórii mesta. Martin ostal vonku. Vybavoval telefonáty na ÄalÅ¡Ã deň. PoÄas plavby sa vždy nachádzal o deň vpredu. Kým loÄ eÅ¡te stála v Regensburgu, on už dolaÄoval program v Passau, v Linzi zasa rieÅ¡il Viedeň a tak Äalej. KeÄ skonÄil, zahľadel sa ponad Most Nibelungov na päťsto metrov vysoký kopec Pöstlingberg. Na vyhliadku sa dalo vyviezÅ¥ najstrmÅ¡ou koľajovou dráhou v Európe. Kúpil skupinový lÃstok a pri pohľade na Dunaj si spomenul na Karla Maya, ktorý sa roku 1902 zdržiaval v Linzi. Spisovateľ býval v hoteli U Červeného raka, kde sa pohádal s fotografom Adolfom Nunwarzom. Portrétista vyhodil stojeden negatÃvov Karla Maya do Dunaja, tak ako Martin Monine peniaze.
Pri nastupovanà do elektriÄky dohliadol na pasažierov. Samà bieli. Firma urputne odmietala AfroameriÄanov. Za celú kariéru Martin zažil iba dvoch a ten, kto dopustil, aby sa ocitli na palube, skonÄil na dlažbe. Z prieskumov vÅ¡ak jednoznaÄne vychádzalo, že bieli si ich na dovolenke neželajú a prezident Barack Obama na tom postoji niÄ nezmenil. Å uÅ¡kalo sa, že v telefonickom centre absolvovali pracovnÃÄky Å¡peciálne Å¡kolenia, na ktorých sa uÄili s istotou rozpoznávaÅ¥ prÃzvuk. Veľa zavážilo aj miesto, odkiaľ záujemcovia volali – cestovka mala USA zmapované do najmenÅ¡Ãch detailov a rasa predstavovala jedno z kľúÄových kritériÃ. Zájazdy sa objednávali najmä cez telemarketing a keÄ nastalo podozrenie, že volajú AfroameriÄania, oznámilo sa im, že na palube už nezostali voľné miesta. Ich domácnosti nedostávali ani reklamné katalógy, ktoré firma tlaÄila na tony a vnucovala ich celým bielym Spojeným Å¡tátom. „Nás nezaujÃma, kto to je, nás zaujÃma, koľko zaplatÃ,“ znelo heslo marketiérov z ADC, ale výnimky jestvovali.
Zvažoval, Äi sa na rasistickej firemnej stratégiii v nových pomeroch nieÄo zmenÃ. Tak ako s knižným trhom, aj s cestovným biznisom a s firmou American Danube Cruises to iÅ¡lo v uplynulých dvoch rokoch dolu vodou. Pre hospodársku krÃzu ADC zruÅ¡ila mnoho turistických trás, viaceré lode naneurÄito odstavili do holandských dokov, pretože ich nenaplnili cestujúcimi, poÄet lodnÃkov obmedzili, odiÅ¡la barová kapela, masér a kúzelnÃk. Aj na tvorbu programu Martinovi zostalo menej peňazà ako v minulosti. Napriek tomu mal dojem, že plavba zatiaľ prebieha prekvapivo pokojne – ak nepoÄÃtal Monu. Skupina sa po hodine vrátila z výletu.
„DneÅ¡ná prechádzka dala iste zabraÅ¥ aj najzdatnejÅ¡Ãm z vás. No som presvedÄený, že excelentný obed vám spoľahlivo dodá energiu. Ochutnáte rakúsku Å¡pecialitu tafelspitz, hovädziu Å¡piÄku varenú v zeleninovom vývare so zemiakmi a zeleninou, ktorú náš šéfkuchár Suang podáva s jablkovým chrenom. Kto má chuÅ¥, môže si daÅ¥ aj spätzle, Äiže miestne cestovinové haluÅ¡ky so syrom. Dobrú chuÅ¥ a poobede ma nájdete pri pulte ADC. NaÅ¡e milé sprievodkyne vás nauÄili základy nemÄiny, preto sa s nimi rozlúÄme!“
„Auf Wiedersehen!“ zvolali turisti a znelo to ako Off Wilder Stan.
Ľudia nastupovali na loÄ a na perách im žiarili úsmevy. Už sa na palube zorientovali, spoznali vymoženosti a naplno ich využÃvali.
„Willkommen home! Good Nachmitag überall! Hallo hallo, have a schöne day!“ zdravil kapitán.
„Ďakujeme, áno, tu sme doma!“ odpovedali AmeriÄania.
Pred Martinom sa potom rozplývali nad krásou hornorakúskej metropoly. VÅ¡etko im pripadalo „awesome“, úžasné a Martinovou úlohou bolo, aby sa to v najbližšÃch dňoch zmenilo na excelentné.
Celé poobedie stál pri firemnom pulte.
„Čo sa dá vidieť v Mauthausene – je to tam pekné?“ spýtal sa Jonathan.
„To je bývalý koncentraÄný tábor neÄaleko Linzu. Zahynulo v ňom asi tristotisÃc ľudÃ.“
„Naozaj? Za komunizmu?“
„Nie, za nacizmu.“
„Stalin bol sviňa, ja som to vždy hovoril.“
„ProsÃm vás, poÄuli ste o Anne Frankovej? PÃsala si dennÃk…“
„To je dievÄa z posádky?“
„Nie.“
„Prepustili ju, chúÄa…?“
„Aj tak sa to dá povedať.“
Martin iba pritakal a venoval sa ÄalÅ¡Ãm záujemcom, pretože by sa neovládol. Dotazy nemali konca kraja. Ľudia sa rozptýlili do ulÃc, Å¡li do galérie Lentos na aktuálnu výstavu nemeckého expresionizmu, pomodliÅ¥ sa do kostola alebo na nákupy. Martin im zakresľoval do máp trasy, potvrdzoval otváracie hodiny, dával tipy na dobré obchody. O štvrtej zamieril späť do kajuty. NaÅ¡iel v nej Monu s knihou v ruke.
„Ahoj. ÄŒo robÃÅ¡?“
„ČÃtam Harryho Pottera.“
„Odkiaľ ho máš?“
„Z palubnej knižnice.“
„Ktorý je to diel?“
„Čo ja viem?“
„Akože nevieÅ¡? VeÄ ich je viac.“
„Fakt? To som netušila.“
„Je ich aspoň sedem. Alebo osem. Možno ich bude eÅ¡te viac. Niektoré série po smrti pôvodného autora pÃÅ¡u ÄalÅ¡Ã. RozvÃjajú sa do nekoneÄna. Duna. Súmrak. Pán prsteňov.“
Zatúžil po nej, po jej prsiach, stehnách a teplých bokoch. Chytil ju za ruku. Vyzval ju, aby mu rozprávala o sebe, reagovala však opäť vyhýbavo. Chcel ju pobozkať, no prerušilo ho klopanie na dvere. To sa stávalo zriedkavo. Kolegovia ho nechávali na pokoji. Ak ho niekto súrne potreboval, zavolal do kajuty alebo na mobil.
„Martin, otvor!“
Spoznal hlas prvého dôstojnÃka, MaÄara Tamása. VyskoÄil z postele, trocha sa upravil a pootvoril dvere.
„Čo sa deje? PrÃÄ neskôr. Mám návÅ¡tevu!“
„Všetko som to videl,“ vyhŕkol Tamás, bledý ako stena. „Všetko!“
„Čo sa stalo?“
„PusÅ¥ ma Äalej, prosÃm Å¥a.“
Tamásov hlas sa z rázneho zmenil na prosebný. Vysokú postavu sa snažil držaÅ¥ spriama. Na riekach pracoval dvadsaÅ¥ rokov a Äasto mal na pleciach veľkú zodpovednosÅ¥. Tvár mu skrivila hrôza.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Martin.
Tamás odvrátil pohľad a odhrnul si spotené vlasy z Äela. PokroÄil kúsok do kajuty.
„Je to veľmi zlé… smrť!“
„Kto? Arthur Breisky? Ja som to tuÅ¡il… Vedel som to od zaÄiatku, keÄ som ho v MnÃchove uvidel!“
Rozpamätal sa na vÅ¡etko, Äo treba urobiÅ¥ v prÃpade úmrtia. ÄŒakali ho nechutné papierovaÄky. Ak by turista zomrel už alebo až na letisku, v MnÃchove alebo v BukureÅ¡ti, dostala by ho na starosÅ¥ letecká spoloÄnosÅ¥, Äo bolo elegantné rieÅ¡enie. Lenže vÅ¡ade inde v Európe za telo zodpovedala ADC, Äiže Martin Roy. Ľutoval úbohého starca.
„Nie. Pán Breisky je v poriadku. Pred chvÃľou som ho videl v bare aj s kyslÃkovou maskou.“
„Tak potom kto? Nerozumiem…“
„Zrejme bol spáchaný zloÄin.“
„NieÄo ukradli?“
Hotelový manažér raz zmizol s tringeltmi pre celú posádku, so Å¡esÅ¥tisÃc dolármi. Dvaja kuchári vykradli v Passau lodný trezor a nikdy sa ich nepodarilo chytiÅ¥, uÅ¡li do Južnej Ameriky.
„Toto je horÅ¡ie. Ide o jednu ženu z posádky – Venera! Bude lepÅ¡ie, ak to uvidÃÅ¡ na vlastné oÄi.“
„Čože? Venera? Tá pekná Rumunka? To nie je možné! EÅ¡te vÄera…“ zapojila sa Mona.
Sedela s vlasmi prilepenými na tvár a oÄi jej od strachu vyliezali z jamiek. Zbierala sponky z postele a zmätene sa upravovala.
„Vy dvaja sa nepoznáte,“ utrúsil Martin. „Mona. Toto je Tamás Király. Tamás, moja kamarátka Mona.“
Å tyridsaÅ¥roÄný Å¡tÃhly MaÄar pochádzal zo slovenskej Salky, z dediny na pravom brehu Ipľa. Znamenite znášal únavu a ovládal Å¡tyri jazyky. Prekypoval energiou a pracoval spoľahlivo. Ako starý mládenec nemal starosti o rodinu. DôstojnÃcky zárobok mu zabezpeÄoval veľmi sluÅ¡né živobytie, obliekal sa vÅ¡ak trochu lajdácky. Každý deň pracoval od pol siedmej ráno, navÅ¡tevoval dodávateľov a dohliadal na dodávku tovarov Äi nafty aj na manažment lode.
„Najprv mi povedz, Äo sa stalo!“ vyzval ho Martin.
„Asi ju zavraždili…“
„ProsÃm?“
„Idem s vami!“ vyhlásila Mona.
Martin nemal priestor na skutoÄný beh, ale aj tak sa hnal, s boľavou nohou svižne prechádzal chodbami podpalubia. Mihol sa popri kajutách vyplnených vzdychanÃm a nekoneÄnými rozhovormi o peniazoch, ktoré vÅ¡etkých oddeľovali od Å¡Å¥astia. Na konci chodby sa zhromaždil menÅ¡Ã dav. Martin dychÄal, akoby dobehol maratón. LodnÃci ustúpili, aby mohol vojsÅ¥, Äo ho prekvapilo, pretože zvyÄajne sa musel prebÃjaÅ¥ lakÅ¥ami.
„Telo naÅ¡li vnútri, úplne v rohu, za poslednou práÄkou,“ povedal naveľa strojnÃk Dragan. Na zbabelca nevyzeral.
Hrôzu, ktorú Martin uvidel, si predtým nevedel predstaviÅ¥ ani v najdesivejÅ¡ej fantázii. Zohavená postava ležala celkom ľahostajná k rozruchu ostatných. Nahá žena vyzerala ako obeÅ¥, no zároveň aj ako nemá svedkyňa zloÄinu. Ktosi ju podrobil hroznej mäsiarÄine. NajukrutnejÅ¡ie ju dopichali na bruchu a dorezali jej tvár. Medzi dvoma nádychmi sa tu skonÄil život, ktorý sa eÅ¡te ani poriadne nezaÄal. PotlaÄil vlnu nevoľnosti a rozhliadol sa okolo seba.
„Rozumieš tomu? Ako ju podľa teba zavraždili?“ opýtal sa Tamás.
„Čo ja viem? Nie som detektÃv,“ odsekol Martin.
„Ale študoval si…“
„Ãno, taliansky jazyk a literatúru…“
Ukázal na tržné rany. Venera stratila veľa krvi. Martinovi pred oÄami do dlážky vsakovala lepkavá zrazenina. MÅ•tvi nemajú súkromie, nanajvýš sa dá dúfaÅ¥, že sa k nim správajú s istou úctou. Zdalo sa mu nesluÅ¡né, že on, cudzà Älovek, necudne zÃza na nahé dievÄa.
„Nikdy som nezažil niÄ takéto“, vyjachtal Martin a dotkol sa Venerinej ruky, v ktorej eÅ¡te zostali zvyÅ¡ky ľudského tepla. „Pozriete sa niekto spolu so mnou, koľkokrát ju vrah zasiahol?“
Tamás sa predklonil a osvietil telo baterkou.
„Zdá sa, že aspoň sedemkrát, no zrejme už prvý úder bol smrteľný.“
„Stalo sa to najviac pred hodinou. Je to evidentný zloÄin, musÃme okamžite zavolaÅ¥ polÃciu!“ zvolal Martin.
„Nie!“ odpovedal rázne Atanasiu, ktorý stál zrazu rovno za nÃm. „Nikto sa volaÅ¥ nebude. Jej to už nepomôže. A nás by to zniÄilo.“
„Stala sa tu vražda! Priznajte sa! Kto to bol?“ zreval Martin a rozhliadol sa.
„Mohol to byť aj niekto z pasažierov…“ odvrkla Loredana.
„Pochybujem… Hovorte, kto je za tým!?“
Nenasledovala reakcia. Martin preÅ¡iel skúmavým pohľadom po tvárach okolostojacich. Muži a ženy sa v jedálni veÄne smiali z plného hrdla, ale teraz mlÄali. Jeden z nich zrejme vedel o vražde omnoho viac ako ostatnÃ. Alebo jedna.
„V prvom rade si daj pohov,“ odsekol Atanasiu. „Kto si, aby si tu kládol otázky? Mohol si to spáchaÅ¥ rovnako ako hocikto iný. Na tejto lodi velÃm ja.“
„PrepáÄ, ale toto presahuje tvoje právomoci. Jedine polÃcia by…“
„To mi hovorÃÅ¡ ty, ktorý tu máš Äierneho pasažiera? Zdvihnem telefón a o tri minúty sa vraciaÅ¡ do Bratislavy! ChceÅ¡? StaÄà povedaÅ¥!“
Atanasiu Prunea sa postavil pred skupinu.
„Firma si vyÅ¡etrovanie neželá. VÅ¡etci to dobre poznáme. LoÄ by tu musela zopár dnà zostaÅ¥, cesta by sa preruÅ¡ila, prÃpadne by sa mohlo ÃsÅ¥ Äalej autobusmi, ale bolo by to hrozne drahé, hotely, reÅ¡tauraÄná strava, a tak Äalej. A to nehovorÃm o katastrofálnych ratingoch. Predstav si, že si zaplatÃÅ¡ luxusnú loÄ a potom Å¥a vozia maÄarskými busmi. Veneru sme mali radi, bolo to dobré dievÄa. No polÃcia jej život nevráti. VyrieÅ¡ime to sami. Nie sme nováÄikovia. America si nesmie dovoliÅ¥ zlyhaÅ¥.“
OmráÄený Martin povedal:
„Absolútne nesúhlasÃm, ale reÅ¡pektujem tvoje rozhodnutie. Ty si kapitán.“
„A ty si len zasraný tour manažér, jeden zo sto, tak buÄ ticho, neskÃ¡Ä mi do reÄi a poÄúvaj, pretože som eÅ¡te neskonÄil. Ak zistÃm, kto to bol, tak mu to nedarujem. Telo vÅ¡ak musà preÄ. Venera nemá zmluvu, mohla byÅ¥ dnes v noci hocikde. Rodina nemá nárok na odÅ¡kodné a nikto z pasažierov sa o tom nesmie dozvedieÅ¥. Chicago má dosÅ¥ vlastných starostÃ. Podľa prÃkazu zhora musÃme túto sezónu ignorovaÅ¥ aj vysokú a nÃzku vodu, Äo je na hrane zákona, a jednoducho sa treba iba plaviÅ¥ a makaÅ¥. Cesta pokraÄuje ako predtým. Komu sa nepáÄi, môže vystúpiÅ¥. Rozumeli ste?“
Jeho hlas znel výhražne. Pred niekoľkými dňami by mu ani nenapadlo hovoriÅ¥ s Martinom takto. OÄividne si vychutnával strach, ktorý Å¡Ãril.
„Ãno, dobre hovorÃ, presne! Je to tak!“ prekrikovali sa hlasy.
Martin nemohol postoju kolegov uveriÅ¥. No nesmel preskoÄiÅ¥ ani jeden stupeň firemnej hierarchie, nieto viaceré. Urobil pár krokov dozadu, aby lepÅ¡ie obsiahol celok scény. Pokúsil sa upokojiÅ¥ dych a usporiadaÅ¥ si myÅ¡lienky. Rumunky sa modlili. NetuÅ¡il, že ich vychovali v náboženskom duchu, ich správanie zväÄÅ¡a svedÄilo skôr o opaku.
„Možno ju napadol, alebo napadli od chrbta a omráÄili. Potom ju dopichali. Zrejme veľkým nožom z kuchyne, rany sú hlboké a široké. Keby sme tak mali zbraň…“
„Prehľadali sme to tu. NiÄ sa nenaÅ¡lo,“ odvetil Tamás.
„PoÄul niekto nieÄo? Kto ju videl naposledy?“
Nik neodpovedal. Martin Venerou trochu pohol, aby sa na obeÅ¥ pozrel z druhej strany. Ramená mÅ•tvoly klesli dopredu a ten malátny pohyb pripomÃnal život. Za chrbtom sa ozvali výkriky. Aj kapitán sa prekrižoval. Venerina krása sa nestratila, iba zmenila. NajväÄÅ¡mi desila mramorová bledosÅ¥ pokožky. Pri kútiku úst zaschla biela, penovitá hrudka, azda práve nieÄo zjedla alebo vyvrátila. Utrel jej peru.
„Mala tá chudera sestru alebo brata?“ opýtal sa.
„Nie. Nech je k nej boh milostivý,“ prosila Loredana.
Skúmal telo a srdce mu opäť bilo pravidelne. Zohavené Ärty dievÄiny pôsobili straÅ¡idelne, zostal z nich len neforemný odtlaÄok ľudskej tváre znetvorenej smrteľným zápasom. Z ktoréhokoľvek uhla posudzoval veci, zakaždým priÅ¡iel k jedinému uspokojujúcemu záveru – môže sa spoľahnúť iba na to, Äo teraz vidà okolo seba.
„EÅ¡te dve dôležité veci. Po prvé, o telo sa v noci postará Martin. A po druhé, uvoľnilo sa miesto v práÄovni. Ak má Mona záujem, môže nastúpiÅ¥. V opaÄnom prÃpade bude opustà loÄ. Vvyhlasujem krÃzový režim. Nijaké návÅ¡tevy, nijaké extra voľno, posilnené služby.“
„PrijÃmam,“ oznámila Mona a Martin na ňu neveriacky zÃzal.
„MyslÃÅ¡ to vážne?“ opýtal sa jej.
„Aj tak som si zháňala prácu…“
Snažila sa pôsobiť sebaisto, ale Martin si všimol, aká je nervózna.
„Teraz poÄme do jedálne,“ zvolal kapitán. „Pozývam na rozlúÄkový drink na poÄesÅ¥ naÅ¡ej kamarátky Venery.“
Martin vedel, že Atanasiu hodlá celú záležitosÅ¥ vybaviÅ¥ rýchlo, aby sa Äo najskôr mohol uchýliÅ¥ do kajuty a vypiÅ¥ si. Zamieril za ostatnými. Na ceste temnými chodbami ho sprevádzala záhadná sila, zradná a Å¥ažká ako prikrývka zo sivej hmly, ktorá sa dvÃha z rieky a postupne sa zhmotňuje. Zlo priÅ¡lo z neznáma, zasadlo na loÄ a zovrelo ju v objatÃ.
V kantÃne Monu zoznámil so zvyÅ¡kom posádky.
„Veril som, že sa naskytne vhodnejÅ¡ia prÃležitosÅ¥,“ povedal, „ale veci sa vyvinuli takto. Toto je naÅ¡a nová kolegyňa.“
Jeden za druhým sa s Monou zoznámili vÅ¡etci. Muži na nej mohli oÄi nechaÅ¥. Závistlivé pohľady ostatných chlapov prebúdzali v Martinovi mužskú márnivosÅ¥. Vyzliekacie pohľady Mone neprekážali, ani ich slovnÃk a dvojzmyselné reÄi Äi gestá.
„Všetkým nám je cťou!“ povedal Tamás.
Spolu s ostatnými Martin Äoskoro zvolal: „Na Veneru! ÄŒesÅ¥ jej pamiatke! Úprimnú sústrasÅ¥. Nech odpoÄÃva v pokoji.“
„Na naÅ¡u sleÄnu riaditeľku, Chairwoman of Housekeeping! ADC jej Äakuje,“ doplnil absurdne Atanasiu.
„Bola jednou z mojich najlepÅ¡Ãch klientok!“ zaÅ¥al Dragan, rozrehotal sa a definitÃvne pokazil akú-takú pietnosÅ¥ chvÃle.
Chlapi si naÅ¡li miesta na sedenie, ušúľali si cigarety a fajÄili ich až po uslinené konÄeky. Krátili si Äas tým, že sa navzájom ohovárali, smieÅ¡nym spôsobom proti sebe intrigovali a snÃvali svoje sny.
„VÅ¡imol si niekto na Venerinom správanà nieÄo zvláštne? Bála sa nieÄoho? Mala starosti?“ opýtal sa Martin posádky.
Odhalenie pravdy by si vyžadovalo omnoho viac Äasu než polhodinu, ktorú strávil na mieste Äinu, a celkom iné znalosti, než akými disponoval.
„Nie, nepovedala by som,“ odvetila Loredana. „Mala hrozne veľa práce… ako my všetci.“
„Kto videl Veneru posledný?“ naliehal Matin, ale videl, že ostatnà už o téme nechceli hovoriÅ¥. „Stalo sa to za bieleho dňa! Niekto predsa musel byÅ¥ nablÃzku. PreÄo tu nie sú vÅ¡etci?“
„Zajtra. Zajtra sa o tom porozprávame. Teraz si všetci potrebujeme aspoň trochu oddýchnuť,“ uzavrel kapitán.
Kto z týchto blÃzkych, a predsa cudzÃch ľudà bol schopný spáchaÅ¥ zloÄin? Ostril na tváre. Tiesnilo sa tam asi tridsaÅ¥ Älenov posádky. Ženy ihneÄ vylúÄil. Kapitána a Tamása takisto.
V jedálni veÄne ktosi žúroval. Prebiehala tam permanentná oslava, ale teraz sa párty skonÄila. V deň výplaty sa muži niekedy nahodili do oblekov, ktoré za uplynulý rok pokradli pasažierom. K Mone pristúpil strojnÃk Dragan, hlavou jej kývol na pozdrav a dal jej bozk na lÃce. Fet z jeho zásob kolegom Äasto zvyÅ¡oval výdrž. Odjakživa na lodi dÃloval. Mal svoje vlastné trasy s háÄkom aj koksom, hlavne zo Srbska do Nemecka, ale aj z Rumunska do Bratislavy a do Viedne. KeÄ sa opil, bľabotal, vyvreskoval, robil Äokoľvek, aby sa stal stredobodom pozornosti. Málokedy vychádzal na denné svetlo a priveľa fetoval.
Suang oznámil, že na prÃpravu veÄere zostáva už len hodina, a odviedol svoj tÃm.
„Pamätáte sa, ako sa minule Atanasiu ožral v Russe a nevedel trafiÅ¥ naspäť na loÄ? Vtedy sme Å¡li pred polnocou do prÃstavu a …“ spustil Tamás silene veselým tónom.
ÄŽalÅ¡ia sága o žúre, ktorý sa nikdy nekonal. Tamásovo rozprávanie by hravo dokonÄil: ožrali sa, hľadali Atanasia po celom Russe a objavili ho v bordeli pri brehu, kde sa mu nepostavil, a kde zaspal poležiaÄky na prostitútke, ktorá vyvreskovala na celý dom, a napokon ho z nej museli dvaja dávaÅ¥ dole.
„PoÄme odtiaľto!“ poÅ¡epkal Martin Mone.
„PoÄkaj eÅ¡te!“ zavolal naňho kapitán.
Martin ustrnul. Atanasiu sa k nemu nahol a povedal mu do ucha:
„O Å¡tvrtej ráno, keÄ sa loÄ pohne…“
Prikývol. Vrátil sa do kajuty a všetkého mal plné zuby.
„Čo si robila poobede? Kde si bola?“
„PreÄo?“
„Chcem to vedieÅ¥. ÄŒo sa dialo, kým som bol preÄ. S kým si hovorila?“
„Ležala som v posteli a ÄÃtala Pottera.“
„Na ktorej si strane?“
„Na stodvadsiatej.“
Chytil zväzok do ruky, chvÃľu v ňom listoval a hodil hrubiznú knihu do rohu. Ľutoval, že román nepozná a nemohol si jej slová overiÅ¥. Ľahol si na svoju stranu postele a nezažmúril oka. Chcel spaÅ¥, ale mozog mu pracoval na plné obrátky. Mona ho znova opantala, hoci sa tomu bránil. Pribrzdi sa, hovoril si.
O Å¡tvrtej vstal a vykonal, Äo mu Atanasiu prikázal. Venera mu pripadala Å¥ažká, veľmi Å¥ažká, ani nie tak telesnou váhou, ale váhou toho, Äo s ňou musel urobiÅ¥. Zdalo sa mu, že je to ten najÅ¥ažšà Älovek na svete. Párkrát sa mu na klzkej noÄnej palube poÅ¡mykli nohy. KráÄal zoÅ¡iroka a v miernom predklone, raz veľa nechýbalo a bol by spadol. S každým krokom vážila viac. KÅ•Äe v prstoch ho donútili povoliÅ¥ zovretie. Nepravidelne odfukoval, chvÃľami zastával a oddychoval. KeÄ telo prehodil cez zadnú palubu, obklopila ho nepreniknuteľná temnota. Zaznel Å¡pľachot, keÄ mÅ•tvola spadla a niekoľko vystreknutých kvapiek mu pofÅ•kalo hruÄ. Prúd Veneru uchvátil, dvakrát sa v igelite pod vodou obrátila, prudko klesala a zmizla mu z oÄÃ.
Born 1976 in Bratislava, Slovakia, Michal Hvorecký is the author of seven books of fiction that have been translated into five languages (German, Italian, Czech, Bulgarian and Polish). He studied art history in Nitra and was a fellow at the International Writing Program at the University of Iowa. He works at the Goethe Institute in Bratislava and is a contributor on culture and politics to various daily papers and magazines in Slovakia and Germany. He lives with his family in Bratislava.