Pri nastupovaní do električky dohliadol na pasažierov. Samí bieli. Firma urputne odmietala Afroameričanov. Za celú kariéru Martin zažil iba dvoch a ten, kto dopustil, aby sa ocitli na palube, skončil na dlažbe. Z prieskumov však jednoznačne vychádzalo, že bieli si ich na dovolenke neželajú a prezident Barack Obama na tom postoji nič nezmenil. Šuškalo sa, že v telefonickom centre absolvovali pracovníčky špeciálne školenia, na ktorých sa učili s istotou rozpoznávať prízvuk. Veľa zavážilo aj miesto, odkiaľ záujemcovia volali – cestovka mala USA zmapované do najmenších detailov a rasa predstavovala jedno z kľúčových kritérií. Zájazdy sa objednávali najmä cez telemarketing a keď nastalo podozrenie, že volajú Afroameričania, oznámilo sa im, že na palube už nezostali voľné miesta. Ich domácnosti nedostávali ani reklamné katalógy, ktoré firma tlačila na tony a vnucovala ich celým bielym Spojeným štátom. „Nás nezaujíma, kto to je, nás zaujíma, koľko zaplatí,“ znelo heslo marketiérov z ADC, ale výnimky jestvovali.
Zvažoval, či sa na rasistickej firemnej stratégiii v nových pomeroch niečo zmení. Tak ako s knižným trhom, aj s cestovným biznisom a s firmou American Danube Cruises to išlo v uplynulých dvoch rokoch dolu vodou. Pre hospodársku krízu ADC zrušila mnoho turistických trás, viaceré lode naneurčito odstavili do holandských dokov, pretože ich nenaplnili cestujúcimi, počet lodníkov obmedzili, odišla barová kapela, masér a kúzelník. Aj na tvorbu programu Martinovi zostalo menej peňazí ako v minulosti. Napriek tomu mal dojem, že plavba zatiaľ prebieha prekvapivo pokojne – ak nepočítal Monu. Skupina sa po hodine vrátila z výletu.
„Dnešná prechádzka dala iste zabrať aj najzdatnejším z vás. No som presvedčený, že excelentný obed vám spoľahlivo dodá energiu. Ochutnáte rakúsku špecialitu tafelspitz, hovädziu špičku varenú v zeleninovom vývare so zemiakmi a zeleninou, ktorú náš šéfkuchár Suang podáva s jablkovým chrenom. Kto má chuť, môže si dať aj spätzle, čiže miestne cestovinové halušky so syrom. Dobrú chuť a poobede ma nájdete pri pulte ADC. Naše milé sprievodkyne vás naučili základy nemčiny, preto sa s nimi rozlúčme!“
„Auf Wiedersehen!“ zvolali turisti a znelo to ako Off Wilder Stan.
Ľudia nastupovali na loď a na perách im žiarili úsmevy. Už sa na palube zorientovali, spoznali vymoženosti a naplno ich využívali.
„Willkommen home! Good Nachmitag überall! Hallo hallo, have a schöne day!“ zdravil kapitán.
„Ďakujeme, áno, tu sme doma!“ odpovedali Američania.
Pred Martinom sa potom rozplývali nad krásou hornorakúskej metropoly. Všetko im pripadalo „awesome“, úžasné a Martinovou úlohou bolo, aby sa to v najbližších dňoch zmenilo na excelentné.
Celé poobedie stál pri firemnom pulte.
„Čo sa dá vidieť v Mauthausene – je to tam pekné?“ spýtal sa Jonathan.
„To je bývalý koncentračný tábor neďaleko Linzu. Zahynulo v ňom asi tristotisíc ľudí.“
„Naozaj? Za komunizmu?“
„Nie, za nacizmu.“
„Stalin bol sviňa, ja som to vždy hovoril.“
„Prosím vás, počuli ste o Anne Frankovej? Písala si denník…“
„To je dievča z posádky?“
„Nie.“
„Prepustili ju, chúďa…?“
„Aj tak sa to dá povedať.“
Martin iba pritakal a venoval sa ďalším záujemcom, pretože by sa neovládol. Dotazy nemali konca kraja. Ľudia sa rozptýlili do ulíc, šli do galérie Lentos na aktuálnu výstavu nemeckého expresionizmu, pomodliť sa do kostola alebo na nákupy. Martin im zakresľoval do máp trasy, potvrdzoval otváracie hodiny, dával tipy na dobré obchody. O štvrtej zamieril späť do kajuty. Našiel v nej Monu s knihou v ruke.
„Ahoj. Čo robíš?“
„Čítam Harryho Pottera.“
„Odkiaľ ho máš?“
„Z palubnej knižnice.“
„Ktorý je to diel?“
„Čo ja viem?“
„Akože nevieš? Veď ich je viac.“
„Fakt? To som netušila.“
„Je ich aspoň sedem. Alebo osem. Možno ich bude ešte viac. Niektoré série po smrti pôvodného autora píšu ďalší. Rozvíjajú sa do nekonečna. Duna. Súmrak. Pán prsteňov.“
Zatúžil po nej, po jej prsiach, stehnách a teplých bokoch. Chytil ju za ruku. Vyzval ju, aby mu rozprávala o sebe, reagovala však opäť vyhýbavo. Chcel ju pobozkať, no prerušilo ho klopanie na dvere. To sa stávalo zriedkavo. Kolegovia ho nechávali na pokoji. Ak ho niekto súrne potreboval, zavolal do kajuty alebo na mobil.
„Martin, otvor!“
Spoznal hlas prvého dôstojníka, Maďara Tamása. Vyskočil z postele, trocha sa upravil a pootvoril dvere.
„Čo sa deje? Príď neskôr. Mám návštevu!“
„Všetko som to videl,“ vyhŕkol Tamás, bledý ako stena. „Všetko!“
„Čo sa stalo?“
„Pusť ma ďalej, prosím ťa.“
Tamásov hlas sa z rázneho zmenil na prosebný. Vysokú postavu sa snažil držať spriama. Na riekach pracoval dvadsať rokov a často mal na pleciach veľkú zodpovednosť. Tvár mu skrivila hrôza.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Martin.
Tamás odvrátil pohľad a odhrnul si spotené vlasy z čela. Pokročil kúsok do kajuty.
„Je to veľmi zlé… smrť!“
„Kto? Arthur Breisky? Ja som to tušil… Vedel som to od začiatku, keď som ho v Mníchove uvidel!“
Rozpamätal sa na všetko, čo treba urobiť v prípade úmrtia. Čakali ho nechutné papierovačky. Ak by turista zomrel už alebo až na letisku, v Mníchove alebo v Bukurešti, dostala by ho na starosť letecká spoločnosť, čo bolo elegantné riešenie. Lenže všade inde v Európe za telo zodpovedala ADC, čiže Martin Roy. Ľutoval úbohého starca.
„Nie. Pán Breisky je v poriadku. Pred chvíľou som ho videl v bare aj s kyslíkovou maskou.“
„Tak potom kto? Nerozumiem…“
„Zrejme bol spáchaný zločin.“
„Niečo ukradli?“
Hotelový manažér raz zmizol s tringeltmi pre celú posádku, so šesťtisíc dolármi. Dvaja kuchári vykradli v Passau lodný trezor a nikdy sa ich nepodarilo chytiť, ušli do Južnej Ameriky.
„Toto je horšie. Ide o jednu ženu z posádky – Venera! Bude lepšie, ak to uvidíš na vlastné oči.“
„Čože? Venera? Tá pekná Rumunka? To nie je možné! Ešte včera…“ zapojila sa Mona.
Sedela s vlasmi prilepenými na tvár a oči jej od strachu vyliezali z jamiek. Zbierala sponky z postele a zmätene sa upravovala.
„Vy dvaja sa nepoznáte,“ utrúsil Martin. „Mona. Toto je Tamás Király. Tamás, moja kamarátka Mona.“
Štyridsaťročný štíhly Maďar pochádzal zo slovenskej Salky, z dediny na pravom brehu Ipľa. Znamenite znášal únavu a ovládal štyri jazyky. Prekypoval energiou a pracoval spoľahlivo. Ako starý mládenec nemal starosti o rodinu. Dôstojnícky zárobok mu zabezpečoval veľmi slušné živobytie, obliekal sa však trochu lajdácky. Každý deň pracoval od pol siedmej ráno, navštevoval dodávateľov a dohliadal na dodávku tovarov či nafty aj na manažment lode.
„Najprv mi povedz, čo sa stalo!“ vyzval ho Martin.
„Asi ju zavraždili…“
„Prosím?“
„Idem s vami!“ vyhlásila Mona.
Martin nemal priestor na skutočný beh, ale aj tak sa hnal, s boľavou nohou svižne prechádzal chodbami podpalubia. Mihol sa popri kajutách vyplnených vzdychaním a nekonečnými rozhovormi o peniazoch, ktoré všetkých oddeľovali od šťastia. Na konci chodby sa zhromaždil menší dav. Martin dychčal, akoby dobehol maratón. Lodníci ustúpili, aby mohol vojsť, čo ho prekvapilo, pretože zvyčajne sa musel prebíjať lakťami.
„Telo našli vnútri, úplne v rohu, za poslednou práčkou,“ povedal naveľa strojník Dragan. Na zbabelca nevyzeral.
Hrôzu, ktorú Martin uvidel, si predtým nevedel predstaviť ani v najdesivejšej fantázii. Zohavená postava ležala celkom ľahostajná k rozruchu ostatných. Nahá žena vyzerala ako obeť, no zároveň aj ako nemá svedkyňa zločinu. Ktosi ju podrobil hroznej mäsiarčine. Najukrutnejšie ju dopichali na bruchu a dorezali jej tvár. Medzi dvoma nádychmi sa tu skončil život, ktorý sa ešte ani poriadne nezačal. Potlačil vlnu nevoľnosti a rozhliadol sa okolo seba.
