Mramorová bledosť

„Rozumieš tomu? Ako ju podľa teba zavraždili?“ opýtal sa Tamás.

„Čo ja viem? Nie som detektív,“ odsekol Martin.

„Ale študoval si…“

„Áno, taliansky jazyk a literatúru…“

Ukázal na tržné rany. Venera stratila veľa krvi. Martinovi pred očami do dlážky vsakovala lepkavá zrazenina. Mŕtvi nemajú súkromie, nanajvýš sa dá dúfať, že sa k nim správajú s istou úctou. Zdalo sa mu neslušné, že on, cudzí človek, necudne zíza na nahé dievča.

„Nikdy som nezažil nič takéto“, vyjachtal Martin a dotkol sa Venerinej ruky, v ktorej ešte zostali zvyšky ľudského tepla. „Pozriete sa niekto spolu so mnou, koľkokrát ju vrah zasiahol?“

Tamás sa predklonil a osvietil telo baterkou.

„Zdá sa, že aspoň sedemkrát, no zrejme už prvý úder bol smrteľný.“

„Stalo sa to najviac pred hodinou. Je to evidentný zločin, musíme okamžite zavolať políciu!“ zvolal Martin.

„Nie!“ odpovedal rázne Atanasiu, ktorý stál zrazu rovno za ním. „Nikto sa volať nebude. Jej to už nepomôže. A nás by to zničilo.“

„Stala sa tu vražda! Priznajte sa! Kto to bol?“ zreval Martin a rozhliadol sa.

„Mohol to byť aj niekto z pasažierov…“ odvrkla Loredana.

„Pochybujem… Hovorte, kto je za tým!?“

Nenasledovala reakcia. Martin prešiel skúmavým pohľadom po tvárach okolostojacich. Muži a ženy sa v jedálni večne smiali z plného hrdla, ale teraz mlčali. Jeden z nich zrejme vedel o vražde omnoho viac ako ostatní. Alebo jedna.

„V prvom rade si daj pohov,“ odsekol Atanasiu. „Kto si, aby si tu kládol otázky? Mohol si to spáchať rovnako ako hocikto iný. Na tejto lodi velím ja.“

„Prepáč, ale toto presahuje tvoje právomoci. Jedine polícia by…“

„To mi hovoríš ty, ktorý tu máš čierneho pasažiera? Zdvihnem telefón a o tri minúty sa vraciaš do Bratislavy! Chceš? Stačí povedať!“

Atanasiu Prunea sa postavil pred skupinu.

„Firma si vyšetrovanie neželá. Všetci to dobre poznáme. Loď by tu musela zopár dní zostať, cesta by sa prerušila, prípadne by sa mohlo ísť ďalej autobusmi, ale bolo by to hrozne drahé, hotely, reštauračná strava, a tak ďalej. A to nehovorím o katastrofálnych ratingoch. Predstav si, že si zaplatíš luxusnú loď a potom ťa vozia maďarskými busmi. Veneru sme mali radi, bolo to dobré dievča. No polícia jej život nevráti. Vyriešime to sami. Nie sme nováčikovia. America si nesmie dovoliť zlyhať.“

Omráčený Martin povedal:

„Absolútne nesúhlasím, ale rešpektujem tvoje rozhodnutie. Ty si kapitán.“

„A ty si len zasraný tour manažér, jeden zo sto, tak buď ticho, neskáč mi do reči a počúvaj, pretože som ešte neskončil. Ak zistím, kto to bol, tak mu to nedarujem. Telo však musí preč. Venera nemá zmluvu, mohla byť dnes v noci hocikde. Rodina nemá nárok na odškodné a nikto z pasažierov sa o tom nesmie dozvedieť. Chicago má dosť vlastných starostí. Podľa príkazu zhora musíme túto sezónu ignorovať aj vysokú a nízku vodu, čo je na hrane zákona, a jednoducho sa treba iba plaviť a makať. Cesta pokračuje ako predtým. Komu sa nepáči, môže vystúpiť. Rozumeli ste?“

Jeho hlas znel výhražne. Pred niekoľkými dňami by mu ani nenapadlo hovoriť s Martinom takto. Očividne si vychutnával strach, ktorý šíril.

„Áno, dobre hovorí, presne! Je to tak!“ prekrikovali sa hlasy.

Martin nemohol postoju kolegov uveriť. No nesmel preskočiť ani jeden stupeň firemnej hierarchie, nieto viaceré. Urobil pár krokov dozadu, aby lepšie obsiahol celok scény. Pokúsil sa upokojiť dych a usporiadať si myšlienky. Rumunky sa modlili. Netušil, že ich vychovali v náboženskom duchu, ich správanie zväčša svedčilo skôr o opaku.

„Možno ju napadol, alebo napadli od chrbta a omráčili. Potom ju dopichali. Zrejme veľkým nožom z kuchyne, rany sú hlboké a široké. Keby sme tak mali zbraň…“

„Prehľadali sme to tu. Nič sa nenašlo,“ odvetil Tamás.

„Počul niekto niečo? Kto ju videl naposledy?“

Nik neodpovedal. Martin Venerou trochu pohol, aby sa na obeť pozrel z druhej strany. Ramená mŕtvoly klesli dopredu a ten malátny pohyb pripomínal život. Za chrbtom sa ozvali výkriky. Aj kapitán sa prekrižoval. Venerina krása sa nestratila, iba zmenila. Najväčšmi desila mramorová bledosť pokožky. Pri kútiku úst zaschla biela, penovitá hrudka, azda práve niečo zjedla alebo vyvrátila. Utrel jej peru.

„Mala tá chudera sestru alebo brata?“ opýtal sa.

„Nie. Nech je k nej boh milostivý,“ prosila Loredana.

Skúmal telo a srdce mu opäť bilo pravidelne. Zohavené črty dievčiny pôsobili strašidelne, zostal z nich len neforemný odtlačok ľudskej tváre znetvorenej smrteľným zápasom. Z ktoréhokoľvek uhla posudzoval veci, zakaždým prišiel k jedinému uspokojujúcemu záveru – môže sa spoľahnúť iba na to, čo teraz vidí okolo seba.

„Ešte dve dôležité veci. Po prvé, o telo sa v noci postará Martin. A po druhé, uvoľnilo sa miesto v práčovni. Ak má Mona záujem, môže nastúpiť. V opačnom prípade bude opustí loď. Vvyhlasujem krízový režim. Nijaké návštevy, nijaké extra voľno, posilnené služby.“

„Prijímam,“ oznámila Mona a Martin na ňu neveriacky zízal.

„Myslíš to vážne?“ opýtal sa jej.

„Aj tak som si zháňala prácu…“

Snažila sa pôsobiť sebaisto, ale Martin si všimol, aká je nervózna.

„Teraz poďme do jedálne,“ zvolal kapitán. „Pozývam na rozlúčkový drink na počesť našej kamarátky Venery.“

Martin vedel, že Atanasiu hodlá celú záležitosť vybaviť rýchlo, aby sa čo najskôr mohol uchýliť do kajuty a vypiť si. Zamieril za ostatnými. Na ceste temnými chodbami ho sprevádzala záhadná sila, zradná a ťažká ako prikrývka zo sivej hmly, ktorá sa dvíha z rieky a postupne sa zhmotňuje. Zlo prišlo z neznáma, zasadlo na loď a zovrelo ju v objatí.

V kantíne Monu zoznámil so zvyškom posádky.

„Veril som, že sa naskytne vhodnejšia príležitosť,“ povedal, „ale veci sa vyvinuli takto. Toto je naša nová kolegyňa.“

Jeden za druhým sa s Monou zoznámili všetci. Muži na nej mohli oči nechať. Závistlivé pohľady ostatných chlapov prebúdzali v Martinovi mužskú márnivosť. Vyzliekacie pohľady Mone neprekážali, ani ich slovník a dvojzmyselné reči či gestá.

„Všetkým nám je cťou!“ povedal Tamás.

Spolu s ostatnými Martin čoskoro zvolal: „Na Veneru! Česť jej pamiatke! Úprimnú sústrasť. Nech odpočíva v pokoji.“

„Na našu slečnu riaditeľku, Chairwoman of Housekeeping! ADC jej ďakuje,“ doplnil absurdne Atanasiu.

„Bola jednou z mojich najlepších klientok!“ zaťal Dragan, rozrehotal sa a definitívne pokazil akú-takú pietnosť chvíle.

Chlapi si našli miesta na sedenie, ušúľali si cigarety a fajčili ich až po uslinené končeky. Krátili si čas tým, že sa navzájom ohovárali, smiešnym spôsobom proti sebe intrigovali a snívali svoje sny.

„Všimol si niekto na Venerinom správaní niečo zvláštne? Bála sa niečoho? Mala starosti?“ opýtal sa Martin posádky.

Odhalenie pravdy by si vyžadovalo omnoho viac času než polhodinu, ktorú strávil na mieste činu, a celkom iné znalosti, než akými disponoval.

„Nie, nepovedala by som,“ odvetila Loredana. „Mala hrozne veľa práce… ako my všetci.“

„Kto videl Veneru posledný?“ naliehal Matin, ale videl, že ostatní už o téme nechceli hovoriť. „Stalo sa to za bieleho dňa! Niekto predsa musel byť nablízku. Prečo tu nie sú všetci?“

„Zajtra. Zajtra sa o tom porozprávame. Teraz si všetci potrebujeme aspoň trochu oddýchnuť,“ uzavrel kapitán.

Kto z týchto blízkych, a predsa cudzích ľudí bol schopný spáchať zločin? Ostril na tváre. Tiesnilo sa tam asi tridsať členov posádky. Ženy ihneď vylúčil. Kapitána a Tamása takisto.

V jedálni večne ktosi žúroval. Prebiehala tam permanentná oslava, ale teraz sa párty skončila. V deň výplaty sa muži niekedy nahodili do oblekov, ktoré za uplynulý rok pokradli pasažierom. K Mone pristúpil strojník Dragan, hlavou jej kývol na pozdrav a dal jej bozk na líce. Fet z jeho zásob kolegom často zvyšoval výdrž. Odjakživa na lodi díloval. Mal svoje vlastné trasy s háčkom aj koksom, hlavne zo Srbska do Nemecka, ale aj z Rumunska do Bratislavy a do Viedne. Keď sa opil, bľabotal, vyvreskoval, robil čokoľvek, aby sa stal stredobodom pozornosti. Málokedy vychádzal na denné svetlo a priveľa fetoval.

Suang oznámil, že na prípravu večere zostáva už len hodina, a odviedol svoj tím.

„Pamätáte sa, ako sa minule Atanasiu ožral v Russe a nevedel trafiť naspäť na loď? Vtedy sme šli pred polnocou do prístavu a …“ spustil Tamás silene veselým tónom.

Ďalšia sága o žúre, ktorý sa nikdy nekonal. Tamásovo rozprávanie by hravo dokončil: ožrali sa, hľadali Atanasia po celom Russe a objavili ho v bordeli pri brehu, kde sa mu nepostavil, a kde zaspal poležiačky na prostitútke, ktorá vyvreskovala na celý dom, a napokon ho z nej museli dvaja dávať dole.

„Poďme odtiaľto!“ pošepkal Martin Mone.

„Počkaj ešte!“ zavolal naňho kapitán.

Martin ustrnul. Atanasiu sa k nemu nahol a povedal mu do ucha:

„O štvrtej ráno, keď sa loď pohne…“

Prikývol. Vrátil sa do kajuty a všetkého mal plné zuby.

„Čo si robila poobede? Kde si bola?“

„Prečo?“

„Chcem to vedieť. Čo sa dialo, kým som bol preč. S kým si hovorila?“

„Ležala som v posteli a čítala Pottera.“

„Na ktorej si strane?“

„Na stodvadsiatej.“

Chytil zväzok do ruky, chvíľu v ňom listoval a hodil hrubiznú knihu do rohu. Ľutoval, že román nepozná a nemohol si jej slová overiť. Ľahol si na svoju stranu postele a nezažmúril oka. Chcel spať, ale mozog mu pracoval na plné obrátky. Mona ho znova opantala, hoci sa tomu bránil. Pribrzdi sa, hovoril si.

O štvrtej vstal a vykonal, čo mu Atanasiu prikázal. Venera mu pripadala ťažká, veľmi ťažká, ani nie tak telesnou váhou, ale váhou toho, čo s ňou musel urobiť. Zdalo sa mu, že je to ten najťažší človek na svete. Párkrát sa mu na klzkej nočnej palube pošmykli nohy. Kráčal zoširoka a v miernom predklone, raz veľa nechýbalo a bol by spadol. S každým krokom vážila viac. Kŕče v prstoch ho donútili povoliť zovretie. Nepravidelne odfukoval, chvíľami zastával a oddychoval. Keď telo prehodil cez zadnú palubu, obklopila ho nepreniknuteľná temnota. Zaznel špľachot, keď mŕtvola spadla a niekoľko vystreknutých kvapiek mu pofŕkalo hruď. Prúd Veneru uchvátil, dvakrát sa v igelite pod vodou obrátila, prudko klesala a zmizla mu z očí.

Born 1976 in Bratislava, Slovakia, Michal Hvorecký is the author of seven books of fiction that have been translated into five languages (German, Italian, Czech, Bulgarian and Polish). He studied art history in Nitra and was a fellow at the International Writing Program at the University of Iowa. He works at the Goethe Institute in Bratislava and is a contributor on culture and politics to various daily papers and magazines in Slovakia and Germany. He lives with his family in Bratislava.