Pin the tail, or kill the cat (diptych), by Rabeya Jalil. Image courtesy ArtChowk Gallery
By Michal Hvorecký
Click here to read this excerpt in English
Keď sa Martin o tri hodiny zobudil, America už mala za sebou gýčovo malebné hornorakúske dediny aj plavebné komory Aschach a Ottensheim. V Linzi sa na riečnom kilometri 2 135 práve začal pristávací manéver. Ospanlivý vyzrel z okna a uvidel lodníka, ako hodil ponad hlavu lano. Kapitán ešte raz skrútil elektronické kormidlo. Loď sa blížila k mólu, jemne prirazila ku kovu a upevnili ju k pontónu. Vypli sa hlavné motory a už bežali len pomocné agregáty, ktoré udržovali v chode klimatizáciu, elektrinu a vodný okruh.
Beztvárna obloha farbou pripomínala papier pokrytý čiernou vrstvou sadzí. Na hladine sa odrážali rôznofarebné svetlá z Galérie moderného umenia Lentos. Hranaté múzeum pôsobivo menilo farby. Neďaleko sedeli na vode čierne kačice s hlavami zapichnutými do pŕs.
Martin si pri raňajkách nesadol spolu s Monou, aby nepôsobili nápadne. V reštaurácii vládol ruch a kakofónia štrngotajúceho riadu, strojov na espresso a rozhovorov. Raňajky sa skladali z podobných zložiek ako deň predtým, doplnených o špecialitu dňa. Z varnej konvice sa ozývalo ľahké hvízdanie a melodické vzdychanie. Deborah mu obšírne rozprávala o svojich šiestich vnučkách, ktoré žijú na šiestich rôznych miestach. Prikyvoval, kedy sa len dalo a rýchlo raňajkoval vločky s mliekom.
„Nehovorte? Naozaj? Excelentné!“ trepal. „Viete to tak pekne podať! Musíte mať skvelú rodinu. Ďakujem vám, že ste sa so mnou podelili o svoje skúsenosti.“
Dúfal, že sa ho pani na nič konkrétne nespýta, lebo nemal šajnu, o čom celý čas hovorila. Pred deviatou už stál vonku a zdravil pasažierov. V malom Linzi turisti nepotrebovali autobusy, presúvali sa pešo.
„Vitajte v Rakúsku, milí priatelia. Ako vidíte, naša cesta sa sľubne rozbieha. Mimochodom, toto je Austria, nie Australia! Nezabudnite ochutnať slávnu lineckú tortu, jedinú na svete, ktorej bola venovaná opereta. Dnes nás opäť čaká dlhšia chôdza, ale verte mi, nebudete ľutovať. Zveziete sa aj električkou, čiže vyskúšate mestskú hromadnú dopravu. Znova sa rozdelíme do skupín. Ssprievodkyne sa už na vás tešia.“
„Herzlich willkommen! Welcome to Linz!“ zvolali spoločne tri Rakúšanky oblečené v krojoch, s čipkovanými čepcami na hlavách, v zelených sukniach a bielych blúzkach s odznakom turistického zväzu. V rukách držali farebné zástavky. K barokovému stĺpu svätej Trojice museli Američania prejsť osemsto metrov pešo, preto sa celý čas ozývali sťažnosti. Mona už poznala po mene viac pasažierov ako on. Učila sa rýchlo, zvládla odkukávanie menoviek a očarúvala starčekov, keď ich oslovovala vlastnými menami.
„Hi, Arthur! Hello John. Good morning, sir!“ volala. „Želám vám pekný deň! No, pane, musím uznať, že dnes ráno vyzeráte výborne.“
„Vaša kamarátka je úžasná, Martin. Mali by ste ju prijať!“ povedal John Stansky. „Je to vyslovený talent,“ pridal sa Jeffrey Rose. „A fantasticky tancuje!“
„Ešte je priskoro hodnotiť, ale zdá sa, že je nadaná. No ja o tom nerozhodujem, len sa jej pokúsim ísť príkladom a pomáhať jej. Musí sa ešte veľa učiť. Firma má odborníkov, výber robia skúsení profesionáli,“ uhýbal Martin.
„Mona, ak by ste potrebovali odporúčanie, dajte vedieť, napíšem do Chicaga!“ zakončil Jeffrey.
„Ďakujem vám, ste očarujúci!“ zalichotila mu.
Martin neveril vlastným ušiam. Mona si mužov na palube omotávala okolo prsta. Skôr by ho tešilo, keby turisti chválili jeho, i keď priznával, že zatiaľ veľmi nemali za čo – takto sa ešte v práci nikdy dosiaľ neflákal. Bál sa, že ak Mona zostane na palube dlhšie, tak mu cestujúcich doslova ukradne.
Skupina sa roztiahla a postupovala k mostu, kde zabočila doľava. Popri Američanoch sa tmolili ilegálne predavačky suvenírov, ktoré ponúkali mapy mesta aj predražené brožúry s panoramatickými fotkami. Väčšinou sa im aj darilo čo-to predať. Oproti cez cestu stál literárny dom Adalberta Stiftera. Plagát s mesačným programom Martinovi pripomenul jeho predchádzajúcu kariéru. Koľko kníh za ten čas, čo strávil na lodiach, mohol preložiť? Akých nových autorov predstaviť, ktoré príbehy sprostredkovať? V uplynulých mesiacoch v kajute po nociach tajne prekladal. No prišla Mona a ku Calvinovej knihe sa vôbec nedostal.
V slúchadlách mu znel výklad sprievodkyne. Mal ju kontrolovať, či na niečo dôležité nezabudla. Žena nadávala na modernú architektúru a súčasné umenie. Väčšina Američanov to kvitovala. Martin zaťal zuby a nepovedal nič, nesmel. Rakúskych sprievodcov zrejme školili v nenávisti. Či už Thomas Bernhard, Erwin Wurm alebo Franz West, všetko zvozili pod čiernu zem.
Linz kedysi Kelti pokrstili na Lentiu, čo znamenalo ohyb rieky, ale aj lipu. Pozoroval stavby z románskej doby, gotiky, ale predovšetkým baroka. Najradšej by sa šiel pozrieť na aktuálnu výstavu do centra Ars Electronica na opačnej strane Dunaja, nemal však dostatok času. Skupina pokračovala po Landstrasse a z pohľadov miestnych sa dalo vyčítať, že Američanov nevidia radi, no potrebovali ich peniaze. Po hodine prechádzky sa Martin postavil pred skupinu a spoločne so sprievodkyňami Američankám rozdal kópie receptu na lineckú tortu, ktorý si stiahol z webu. Takéto drobnosti mu získavali potrebné body, hoci vedel, že väčšina z nich papier ihneď stratí alebo naň zabudne. Ani nevedel, či sa z tých mandlí, marmelády, škorice, klinčekov, muškátového orecha, masla, vajíčka a soli skutočne dá upiecť koláč.
„V lineckej torte nájdete všetko, čo baroková kuchyňa považovala za chutné a cenné. Len správny pomer surovín ich premení na zdarný výsledok. Dámy, neváhajte si tento suvenír z Linzu zobrať aj so sebou domov do Ameriky. Nemusíte sa báť dátumu spotreby. Znalci tvrdia, že čím dlhšie si torta poleží, tým je chutnejšia!“
Skupina si šla pozrieť výstavu dunajských fotografií v Uršulínskom dvore, kde im premietli aj krátky dokumentárny film o histórii mesta. Martin ostal vonku. Vybavoval telefonáty na ďalší deň. Počas plavby sa vždy nachádzal o deň vpredu. Kým loď ešte stála v Regensburgu, on už dolaďoval program v Passau, v Linzi zasa riešil Viedeň a tak ďalej. Keď skončil, zahľadel sa ponad Most Nibelungov na päťsto metrov vysoký kopec Pöstlingberg. Na vyhliadku sa dalo vyviezť najstrmšou koľajovou dráhou v Európe. Kúpil skupinový lístok a pri pohľade na Dunaj si spomenul na Karla Maya, ktorý sa roku 1902 zdržiaval v Linzi. Spisovateľ býval v hoteli U Červeného raka, kde sa pohádal s fotografom Adolfom Nunwarzom. Portrétista vyhodil stojeden negatívov Karla Maya do Dunaja, tak ako Martin Monine peniaze.
