Koniec detstva

By Michal Hvorecký

Click here to read this excerpt in English

Martin prvýkrát pricestoval do Maďarska začiatkom augusta 1989. Letá jeho detstva boli prispaté ako stranícke prejavy, uzívané, pomalé ako Trabant na diaľnici a jednotvárne ako poobedňajšie vysielanie Československého rozhlasu. Dva prázdninové mesiace, od 1. júla do 31. augusta, prebiehali vždy takmer úplne rovnako. Celé týždne trčal doma, veľa čítal a tešil sa na každú chvíľu, ktorú strávi s Monou. Keď sa mu podarilo uprosiť rodičov, občas vyrazili z mesta na výlet do takých medzinárodne atraktívnych letovísk ako Kokava nad Rimavicou, Domažlice alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Slnečnú idylu narúšali vytrvalí sovietski piloti ohlušujúcich stíhačiek – svedomito strážili, aby sa do Československa nedostali húfy západniarov, ktorí túžili po plnohodnotnom živote na východe Európy. Po Martinovej nehode a následnom vyliečení sa otec dal obmäkčiť a prisľúbil prvú dovolenku v zahraničí. Veľká vec. Kúpele mali prospieť aj Martinovej boľavej nohe.

Lenže na jar 1989 rástol chaos z týždňa na týždeň a nadobúdal stále fantastickejšie obrysy. Režim uvrhol život na takú primitívnu úroveň, že dobre sa obliekol iba ten, kto pracoval v Textile. Krajina s lavínovite klesajúcou menou prežívala už asi iba vďaka vlastnej slabosti, pretože ľudia nemali síl. Žatvy sa odohrávali v televízii a žito na poliach ostávalo ležať nezožaté. Hoci sa východný blok rúcal, veľká časť Martinovho vyučovania spočívala vo vysvetľovaní, čo všetko vytvorili Sovieti, a čo pokazili, alebo okopírovali Američania. Zo stien kričali heslá a jasali zástavy, akoby to tak malo zostať navždy. Už aj mierne slobodné Maďarsko vtedy Martinovi pripadalo ako nedosiahnuteľné kapitalistické šťastie a neznáma Juhoslávia ako celkom iná, vysnená planéta.

Otec vyhlásil, že ak už cestovať, tak do mesta na Dunaji. On i Martin túžili spoznať Budapešť. Šli autom Škoda 105, ktorého názov navodzoval dojem, akoby už pred ním existovalo stoštyri iných modelov a tento zavŕšil dlhodobý úspešný vývoj. Nebolo to tak. S takým vozidlom ležali hory, jazerá a moria oveľa ďalej ako v skutočnosti a hodinová cesta sa predĺžila na štyri aj päť.

Cesta do Maďarska vtedy vyžadovala podobnú prípravu ako dnes transatlantický let priekupníkov s narkotikami. Do túb s krémami a do stanových tyčí rodičia zložito napchali zväzky západonemeckých mariek, vyšmelených v nehoráznom kurze. Špekulanti aj vtedy šialene bohatli –každý chcel švajčiarske franky, alebo americké doláre. Československé koruny sa rozplývali medzi prstami ako huspenina. Do zaváraninových pohárov mama nachystala jedlo na každý deň. Na dvojtýždňový pobyt v kempingovom tábore, ktorý by seriózny hygienik okamžite hermeticky uzavrel, padla väčšina rodičovských úspor.

Ešte nedorazili ani len na okraj Bratislavy a už sa prekliate vozidlo pokazilo. Praskol klinový remeň a otec ho nahradil maminou pančuchou. V tlačenici na hraniciach nastali napäté chvíle, ale auto nezradilo. Neprívetiví colníci sa rojili z búdok, dlho kontrolovali doklady, prehľadávali preplnené interiéry a šuškalo sa, že aj niektoré zadky. Ľudia sa triasli od strachu. Napokon ktosi mávol rukou a otec pridal plyn už na maďarskej strane. Martin sa prvý raz v živote dostal do zahraničia.

Cesta viedla aj popri Dunaji. Keď Martin konečne uvidel Budapešť, sa na aute prederavil výfuk. Vozidlo rapotalo uprostred noci ako samopal. Kade prešli, tam sa jedno po druhom rozsvecovali okná ľudí, ktorí si iste mysleli, že ich opäť obsadila sovietska armáda.

O hoteli nemohla byť ani reč. Rodičia vybrali kemping, ktorý sa nachádzal neďaleko Dunaja. Stanový tábor praskal vo švíkoch. Trávnaté priestranstvo husto posiali spacáky a autá. Royovci si takmer nemali kde rozložiť oranžové monštrum, ktoré vážilo asi tonu, no napriek tomu sa v ňom nedalo pohodlne pohybovať ani natiahnuť.

Ostatní turisti pricestovali na východonemeckých duroplastových vozidlách vyrobených v Zwickau, ktoré mali vzadu na kapote absurdný nápis „De Luxe“. Všade znela šušľavá saská nemčina. Vo vzduchu čosi viselo. Obrovské napätie cítili aj deti. Hroznú umyváreň, do ktorej by sa človek hanbil vpustiť dobytok, každé ráno preplnili nervózni Enderáci, ktorí vonkoncom nemysleli na dovolenku, ale neustále konšpirovali a čosi si tajomne šepkali. Martinovi to bolo vcelku ukradnuté, radoval sa z toho, že v bazénoch sa kúpala iba hŕstka hostí.

Slovo wellness ešte neexistovalo. Liečebné vody dvanásťročného Martina vonkoncom nezaujímali. Dúfal, že sa mu podarí zohnať krikľavozelené šnúrky do tenisiek, slnečné okuliare zvané zrkadlovky a falošnú bundu s tromi pásikmi. Jeho svet sa krútil okolo čokoládových palaciniek, plagátov Sandry a Michaela Jacksona, vtedy ešte černocha a mimoriadne živého, či komiksových zošitov v jazyku, ktorému ako naschvál nerozumel: Köszönöm szépen! Výrobky na trhoviskách vyzerali až nehanebne krikľavo. Tešil sa, ako o tom všetkom doma porozpráva Mone. Z hodiny na hodinu pribúdalo Nemcov, ktorí vyzerali stále chudobnejší a vydesenejší ako tí predchádzajúci.

Jedného rána sa Martin spotený zobudil v stane, horúcom ako slnečná pec. Ospanlivý rozopol vchodový zips, vystrčil von hlavu a pretrel si oči zaclonené karpinami. Najprv si myslel, že ešte sníva a skôr túžil po ďalšom sne s Nšo-Či, Vinnetuovou sestrou. Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že je už hore a pri zmysloch.

V kempingovom tábore zostali Royovci úplne sami. Nikde nikto. Iba nesmierne, závratné ticho. Všade naokolo stáli opustené Trabanty. Kolóna prázdnych áut sa na mnohých miestach tiahla až desiatky kilometrov k hraniciam, kde 27. júna prestrihli ostnatý drôt. Zvonku doliehalo štebotanie vtákov, ktorým to všetko bolo jedno. Na dováľanej tráve ležali pohodené východonemecké výrobky, no o tie Martin nemal záujem. Napriek osamotenosti sa ho zmocňovala eufória. Rodičia sa rozhádali, čo ďalej a rozhodli sa baliť. Martin vykročil k opustenému bazénu. Vietor nehvízdal, ani psy neštekali. Niečo sa definitívne zmenilo. Hoci politike vôbec nerozumel, došlo mu, že takto sa odohrávajú dejiny, a zároveň cítil, že sa hmatateľne a neúprosne končí jeho detstvo.

Keď teraz prechádzal zo Slovenska do Maďarska, iba podľa tabúľ s názvami dedín zistil, že sa už nachádza v inej krajine. Hranica mala v sebe čosi zo sna – prekročil ju a zistil, že sa nič nezmenilo, a predsa sa zmenilo všetko.

 

Born 1976 in Bratislava, Slovakia, Michal Hvorecký is the author of seven books of fiction that have been translated into five languages (German, Italian, Czech, Bulgarian and Polish). He studied art history in Nitra and was a fellow at the International Writing Program at the University of Iowa. He works at the Goethe Institute in Bratislava and is a contributor on culture and politics to various daily papers and magazines in Slovakia and Germany. He lives with his family in Bratislava.